 |
 |
 |
 |
 |
 |
|
|
|
|
|
|
Spravíme si taký malý test: Čo vás napadá, keď niekto vysloví slovo smrť? Prvé čo sa mne vybavilo bola kostra (teda hlavne lebka). Ja osobne som nikdy nemala strach zo starnutia. Staroby sa nebojím, ale môžem povedať, že smrti trochu áno. Slovo smrť mi vždy pripadalo ako niečo prirodzené, čo patrí k životu. Určite má každý nejakú predstavu o srmti. Moja je, že zomriem ako stará na smrteľnom lôžku. Jednoducho zaspím a už sa nezobudím. Veľmi pekná smrť, nie? Veľa filozofov sa už nad myšlienkou smrti zaoberalo a jednozančne môžem iba súhlasiť s tým, že smrť si nevyberá. Zoberie si so sebou koho chce a kedy chce. Smrť vo mne nevyvoláva strach, ak sa spája so slovom staroba. Horšie je, ak sa spája so slovom mladosť a choroba. Ničoho sa nebojím viac, ako násilnej smrti alebo bolesti. Práve preto som jedným zástancov eutanázie. Človek sa totiž ľahšie vyrovnáva so smrťou blízkeho, ak bola bezbolestná. Keď sa totiž pozeráte na smrteľne chorého človeka, ktorý je vám blízky a vidíte ako sa trápi v bolestiach, chce sa vám plakať. Trápite sa oveľa viac, ako keby zomrel potichu a bez bolesti. Je to jednoduchšie pre umierajúceho, ako aj pre pozostalých. Samozrejme, vždy je strata bolestná, ale časom sa s tým dá vyrovnať.
Myslím si, že je omnoho lepšie myslieť na radosť zo života , než sa trápiť nad tým, kedy príde môj čas. Preto sa snažím žiť naplno, i keď mi to veľakrát nevyjde. Dôležité však je aspoň sa o to snažiť.
Hm, Thekk načala veľmi chúlostivú tému. Smrť: zubatá, kostra v kutni s kosou, dievčina v bielom so sviečkou Života v ruke. Odpradávna sa o nej hovorí a poznáme ju pod rôznymi menami a s rôznymi podobami. Jedni ju znázorňujú ako Čosi strašné, Niečo, čo svojou kosí hlavy budúcich mŕtvych a odnáša ich za rieku Styx. Iní ju znázorňujú ako príjemné dievča v bielom, čiže nič strašné. V každom prípade ide o symboly. Symboly, ktoré ľudstvo od pradávna potrebovalo. Symboly niečoho, čo nás nikdy neminie. Áno smrť je skutočne to jediné, čomu sa nikdo nikdy nevyhol a snáď ani nevyhne. Odmyslime si rôzne legendy o Draculovi a jeho odsúdení na večný život. Mimochodom, aj sám Dracula po storočiach prežitých kŕmením sa krvou s vďakou prijal vykúpenie smrťou. Jednoducho, smrť nakoniec musí prísť.
Napriek tomu, že od takých dvanástich až trinástich rokov už so smrťou počítame, bojíme sa jej celý život. Priznám sa, že ani mne pri predstave vlasntej smrti nie je všetko jedno. A tak to má byť. Každý normálny človek (ak sa tak môžem nazvať ;-) ) by mal mať pred smrťou rešpekt. Iba samovrahovia ho nemajú. Ich čin ešte pochopím v prípade, že sú nevyliečiteľne chorí a nemajú šancu na prežitie, aj keď vždy sa môže stať zázrak, ale absolútne nepochopím tých, ktorí sa stretnú so smrťou pre viac-menej banálne veci. Takíto ľudia to nemôžu mať v hlave celkom v poriadku.
Prečo sa vlastne bojím smrti? Jasné. Bojíme sa bolesti, ktorá môže smrť predchádzať. Lenže okrem toho sa bojíme aj toho, čo bude potom. Čo sa stane, keď už nebudeme tu, v našom svete, ale niekde Inde. Každý má na to iný názor: ten verí v posmrtný život, henten naň neverí. Kto má pravdu? Kresťania veria, že po smrti prídu do neba. Budhisti veria, že ak k nim bude boh prevtelovania milostivý, vrátia sa na Zem opäť v podobe človeka a tento kolobeh bude trvať dovtedy, kým sa napokon nedostanú do Nirvány. Každý hľadá svoju pravdu. Pravdu, ktorá je mu najbližšia. A to je správne.
Nech je to ako chce, raz každý z nás nájde na tieto otázky odpoveď. Dovtedy sa však treba snažiť žiť naplno. Presne ako vraví Thekk. Nie iba z dňa na deň. Nihilsta vám povie: Ále mne je to všetko jedno. Príroda je sviňa. Všetko je nahouby. Kašlem na robotu, nenávidím toto, hento mi lezie krkom. Podľa mňa treba život využiť na dosiahnutie svojích cieľov. Ja viem, po smrti vám bude nanič aj nahonobený majetok, aj dielo, ktoré ste vykonali. Lenže ak by ste takto mysleli, skutočne by ste celý život mohli preflákať. A čo ak sa nám snaha, ktorú teraz vynaložíme, zíde Potom? Čo ak všetky naše skúsenosti a vedomosti nájdu ďalšie opodstatnenie niekde Tam, za prahom Smrti? Možno je smrť len prechod medzi jedným a druhým štádiom nášho vývoja. Čiže nič hrôzostrašné.
Nuž, vidím, že už sa až príliš zamotávam do tejto veľmi zaujímavej, ale rozporuplnej témy. Jedno je isté: smrť tu vždy bola a aj bude.