Cha, cha, chá! To sa čudujete, že som sa ja, zarytý metalista rozhodol zrecenzovať niečo také nemetalové a plné komercie, ako je nový album od DJ Bobuľu, však? Len sa pekne krásne prestante čudovať, pretože hudobný recenzent by mal dokázať zrecenzovať akýkoľvek hudobný počin. Preto sa o to pokúsim aj ja. Zároveň mi tento článok poslúži ako úvaha nad hudbou tohto typu. Nehovoriac o tom, že som
šťastný ako Jaro Filip po zapálení cigarety po polhodinovom odlúčení od nikotínu, že môžem konečne zase po niekoľkých dňoch recenzentského absťáku, napísať ďalšiu recenziu. Doska s procesorom je totiž na ceste do L. Mikuláša a ja musím čakať na spätné poslanie peňazí od jej kupcu. Čakanie na apgrejd počítača sux! Touto recenziou sa chcem zároveň poďakovať nášmu šéfredaktorovi Mirsofťákovi, ktorý mi počas nervydrásajúceho čakania na chechtáky, poskytol prostriedok na tvorbu recenzií. Inak povedané, noutbúk. Takže práve teraz ťukám tieto písmenká do krpatého, odisplejovaného noutbúku. A jéje.
Na začiatok si položme jendnu základnú otázku. Prečo toto dielo vlastne vzniklo? Veď ide o maximálne neoriginálne, nezáživné čudo, aké môžete na MTV počúvať od rána do večera. Nenapadá ma iná odpoveď, ako: Pán Bobuľa si chcel zase raz napráskať vrecká. Alebo žeby nie? Žeby to bola hudba od srdca? Hudba, ktorú Bobeš tvoril s presvedčením, že nič lepšie na svete neexistuje? Áno, v poriadku, je to druh tanečnej muziky, ktorý tí tancachtiví medzi vami môžu mať radi. Chcel by som však vedieť, či máte na tento druh hudby stále náladu. Obávam sa však, že podľa počtu hudby tohto druhu, má väčšina ľudí pre komerčákov nikdy nekončiace pochopenie. Stačí si len spomenúť na novú českú skupinu Čojaviemakosavolá, zloženú zo štyroch chlapíkov, ktorí si myslia, že kopírovanie zahraničných boys only skupín typu Tejk Det, Bek Strít Bojs alebo kedysi Ňjú Kids On De Blok, im prinesie veľký úspech. A ako sa zdá, mysleli si správne. Zaútočili na českoslovenké hitparády zaručeným hitom Máma, ktorým zabrnkali na citlivú strunu dievčenksých srdcí. V poriadku. Je to vaša voľba a aj keď sa vám čudujem, rešpektujem to.
Teraz, po krátkej úvahe o hudobnom vkuse väčšiny sveta, by som sa mohol vrátiť k pôvodnej téme, ktorou je nový album Dídžeja Bobuľu. Tak čože nám, teda skôr VÁM, jeho obľúbencom ponúka? Originalitu? Nezabudnuteľný zážitok? No, nezabudnuteľný zážitok ponúka, to je náhodou pravda. Skutočne na tento jeho album do smrti nezabudnem. Škoda len, že nie v pozitívnom zmysle. Dožadujete sa vysvetlenia tohto môjho metláckeho odsudzenia Bobuľovho diela? Nemajte obavy, hneď vyjdem s pravdou na povrch zemský, abo teda kde to vlastne žijeme, lebo ja osobne jedine na Marse.
Kričím do sveta jasnú a zreteľnú správu: DJ Bobo je obyčajný hňup, ktorý chce z fanúšikov tanečnej hudby vyhmátať aj posledné groše, ktoré im možno ešte zostali. Ak ich samozrejme neminuli na oveľa buhumilejšie veci, ako nákup počítačových hier, nového procesora, 3D karty, či nebodaj školskej tašky (???). Preto vás všetkých vyzývam, neurobte niečo, čo si potom budete otrieskavať o hlavu dovtedy, kým neurobíte znova rovnakú hlúposť (mierne povedané). Vyvarujte sa tohto komerčného paskvilu, ktorý, ak máte aspoň trochu vkusu, po troch vypočutých pesničkách vytrhnete z prehrávača, šmaríte o stenu a dotatočne zadupete do podlahy (ak máte parkety, tento postup neodporučujem). Ale ak mi neveríte, prosím, len si to kúpte. Ja som vás však varoval. Sú to VAŠE peniaze!
Ejha, nejako som sa rozohnil. Lenže čo mi iné zostáva pri takomto hnuse, akým je nový album DJa Boba? Snažím sa len pekne od srdca vyjadriť moje zdesenie nad hudbou, ktorú síce (našťastie) nepočúvam, ale aj napriek tomu viem, čo je dobré a čo je naopak výsmech komerčákov.
Oukej, ľudkovia. Povedal som vám už o tom akurát dosť. Teraz je na vás, aby ste si o tomto čude urobili vlastný obraz. Predpokladám, že nebude veľmi priaznivý.
1/10
