Ale, ale, koho to tu vidím! Čitatelia Ravena si otvorili tento článok v nádeji, že sa dočítajú čosi o filme, Plunkett a MacLeane, ktorý Ondrjú pred pár hodinami tak pedante písal. Lenže vtedy nerátal s mojou zaangažovanosťou do jeho recenzie. Povedal som si totiž, že už dávno tu nikto poriadne nerýpal, preto niečo také treba okamžite napraviť. A na rýpanie je expert kto? No samozrejme ja, moji milí čitatelia, ja, Rýpal Obecný. Ibaže aby sme to mali dnes zaujímavejšie, chcem vám hneď na začiatok predstaviť moju sesternicu, ktorá k nám pricestovala len pred krátkym časom a ako obvykle, zostala bývať spolu so mnou u Ondrjúa. Ja viem, určite ho už teraz ľutujete, pretože doteraz to som mnou nemal vôbec ľahké a čo bude robiť teraz, keď mu do všetkého začne kafrať ďalšia rýpania hodná osoba menom Rýpalka Všeobecná, to veru skutočne netuším. Avšak verím, že sa cez tento malý problém prenesie a preto ukončime môj príhovor a prejdime rovno k recenzii filmu, ktorý Ondrjú poctivo odsledoval v kinosále.
Erm. Nerada ťa prerušujem milý bratranec, ale mám pocit, že už musím zasiahnuť do tvojích zbytočných tlachanín, ktoré aj tak nikoho nezaujímajú. Chcem povedať, že podľa mňa je film Plunkett a MacLeane ďalšou ukážkou toho, ako vyzerajú správne filmy z európskej produkcie. Pred krátkym časom ste to, predrahí čitatelia, mohli vidieť pri filme Láska je láska a teraz opäť nastala tá slávnostná chvíľa. To je ono, tak to má...
Dobre, dobre, to by už hádam stačilo. Prestaň rýpať, na podobné záležitosti som tu predovštkým ja, oukej? Takže, kde sme to prestali? Uhm! Áno, moja sesternica má pravdu v tom, že rozdiel medzi americkou kinematografiou a európskou je badateľný hneď na prvý, prinajhoršom druhý pohľad. V tomto prípade určite. Akurát si mohli odpustiť ten príliš šťastný záver filmu, ktorý mohol podľa mňa skončiť smrťou aspoň jedného z hlavných hrdinov. Eh, nemyslite si, že som nejaký vyznávač smrti, ale uznajte sami - koľko nešťastných záverov filmov ste dokopy videli? Ja sa radšej ani neodvažujem nad niečím podobným zamýšľať, pretože výsledok by zrejme dosahoval bod mrazu.
Tak, ty už si si zarýpal akurát dosť, teraz je rad na mne, nemyslíš? Máš pravdu. S tým happy endom to ako obvykle prehnali a pritom... už-už som si myslela, že aspoň raz jeden z hrdinov zomrie. Ale kdežé! Ako obvykle ho musí niekto zachrániť. Čert aby to vzal!
Vidím, že sa začínaš akosi rozohňovať, preto by možno preventívne nebolo odveci pristúpiť k príbehu, ktorý čitateľov určite zaujíma zo všetkého najviac. Chcem k nemu dodať len toľko, že napriek mojím rýpalskym schopnostiam proti nemu nemám príliš veľa rýpania hodných argumentov a to z môjho hľadiska pokladám za provokáciu (zato ja nie - pozn. Ondrew).

Príbeh vás prenesie do Anglicka v roku 1749. Lupič Will Plunkett (Robert Carlyle) sa dostáva do väzenia spolu s odpadlíckym "aristokratom" Jamesom MacLeanom (Johnny Lee Miller), ktorých samozrejme - ako to už v podobných prípadoch býva - dala dokopy náhoda. Rovnaká náhoda im dopomôže k prepusteniu. Ihneď potom začnú kuť pikle. Plunkett sa chce totiž za každú cenu dostať preč z Anglicka a odplávať loďou do Ameriky, lenže na to potrebuje slušný obnos. Preto pristúpia k zaujímavému riešeniu. MacLeane ako člen aristokratickej vrstvy začne navštevovať rôzne večierky miestnych zbohatlíkov a tam vytipovávať potenciálne obete prepadov. Prvou obeťou sa stane sudca Gibson a jeho prekrásna neter Rebecca (Liv Tyler), ktorá samozrejme - ako to už vo filmoch býva - padne do oka MacLeanovi. Obaja banditi si časom vyslúžia prezývku "Lupiči gentlemani", nakoľko MacLeane sa pri každom prepade správa až príliš "aristokraticky". Práve vtedy vznikne podozrenie, že jeden zo zlodejov musí byť člen vyššej spoločenskej vrstvy. Ich lúpeže začnú byť čím ďalej tým viac trúfalejšie, čo samozrejme nemôže skončiť šťastne a ani neskončí. Hm, ako pre koho, samozrejme...

Jasnačka. Už si sa nakecal akurát dosť, Rýpal. Teraz zasa ja. Veľmi sa mi pozdávalo, ako realisticky autori vykreslili obraz Anglicka v osemnástom storočí. Človek - dokonca aj rýpal - z filmu vyslovene cíti, že presne tak to tam vtedy určite vyzeralo. Ostatné filmy odohrávajúce sa v tomto období podľa mňa neboli ani zďaleka také detailné, ako Plunkett a MacLeane. Ale ten prešťastný koniec...
Presne tak. Ten prešťastný koniec mi lezie na nervy, neviete si predstaviť AKO mi už happy endy lezú krkom. Fakt. Ani v NAJMENŠOM si to nedokážete predstaviť...
Neskáč mi do reči Rýpal, jasné?
Kto ti tu skáče do reči? Však už si aj tak povedala všetko čo potrebovali vedieť!
Ja viem, ale aj tak mi nemáš skákať do reči!
A ty mi môžeš skákať do reči? Há? Nó? Teraz si ticho čó? To som si mohol myslieť...................

Nechajme tých dvoch nech si to v kľude vyriešia a urobme si také malé zosumarizovanie toho, čo nám vlastne povedali. Nuž, z ich rečí vyplýva len jedno: Plunkett a MacLeane je kvalitný film, ktorý môžem všetkým smelo odporučiť. Dávam mu vysoké hodnotenie, avšak mohlo byť ešte vyššie. Lenže to by najprv musel zomrieť aspoň jeden hlavný filmový hrdina :-)