MAČIČKA. ZLÁ, VEĽMI ZLÁ MAČIČKA.
Nastal jeho čas. Draracle, posledný z Bohov v ríši smrteľných, konečne odchádza; po porážke
Beliala už neostalo nič, čo by ho tu ešte držalo...
...Noc. Les. Tábor. Kráľovská rodinka postáva okolo ohníka, nahlas si vyjasňuje svoje
interné problémy. Oficiálne je na love diviakov, lež vyzbrojená jedným mečom a prehršľou
ostrých slov toho veľa neuloví. Naopak. Debata sa práve prehupla cez svoj vrchol, keď sa na
nič netušiacu famíliu vrhla smečka Veľkých Zlých Psov. Zachránil sa len kráľov (všeobecne
neobľúbený) nemanželský syn, no i ten vyviazol vskutku náhodou - Jeho duša si niekam
ufujazdila a namiesto nej sa v Coperovom (či jak sa ten chuj volá) tele usalašil hráč.
MAČIČKA. ZLÁ, VEĽMI ZLÁ MAČIČKA.
Prebudil som sa uprostred temného lesa. Po neblahých skúsenostiach s LoL2 sa opatrne
rozhliadam vôkol seba. Používam prvý z dvoch pohybových módov: Kurzor myši mám voľný,
kým klávesnicou otáčam hlavou a chodím... Na obrazovke však zatiaľ nič nevidím. Robím dva
kroky vpred. Situácia sa nemení, no zničohonič mi po ovládacej maske začnú poletovať
všakovaké animácie: Postava zo zeme zdvihla baťoh. Odteraz môžem používať invetoár. Som rád.
Algoritmus priraďuje RPG premennej prvý bod. Natešene začínam obklikávať celú hraciu plochu,
hľadám štatistiky, svoju výšku, váhu, nosnosť. Okrem hladometru a štyroch základných
čísel (sila, boj telo na telo, streľba a obrana) však nič také nenachádzam. Smutne vzdychám,
beriem do rúk manuál, no zbytočne. Od RPG premennej odčítávam desať bodov a pokračujem v
chôdzi.
Narážam do steny. Tma sa zmenila na TMU; nevidím ani pixel,
podľa ktorého by sa dalo orientovať. Hreším a prvýkrát v živote nastavujem gama korekciu na
maximum. Samozrejme - robím veľkú chybu. Pred očami sa mi zjavuje čosi, čo z diaľky
pripomína mierne akcelerovaný Daggerfall v rozlíšení 640x480. Nieto núdze o rozpadajúce sa
prostredie, dvojrozmerné čudesá (neidentifikovateľné telesá), či o odporné textúry viac než
dokonale dezorientujúce oko hráča. Mračím sa, ale odhodlane napredujem ďalej. Nachádzam ďalší
predmet. Žurnál. Zbežne ním listujem a podvedome sa pri tom usmievam. Do mozgovice sa mi
prúdom vracajú spomienky na Realms of Arkania trilógiu. Automapa, plus bod pre design hry.
Zaznamenávané rozhovory, plus bod. Beštiár, plus bod. Notes, plus bod. Popis predmetov a
kúziel, plus dva body. Chrochkám blahom, konečne sa nemusím babrať so stohmi papierov,
zapisovať, prepisovať, opisovať, rozpisovať!
Neďaleko žurnálu zdvíham zo zeme nožík na natieranie masla. Dobrá zbraň, bojovník môjho
razenia s ňou bežne loví diviakov. Idem ďalej. Po piatich minútach hrania konečne nachádzam
prvého nepriateľa (pavúčika) a... Hreším až sa Bohovia hnevajú. Kua fix čo je toto za
debilné ovládanie? Okamžite ho prepínam na mouselook mód a... Znova hreším, hnev Bohov sa
mení na súcitné pochopenie. Kriste Jozef, nevymenil mi ňáky -censored- počítač? Prisámbohu,
ten šmejd vrčí ako by som v ňom nemal 64, lež 6 MB ramky! Spínam rukami a nadávam a nadávam
a nadávam. Jak môže hra vyzerajúca ako x-rokov stará doomovina zožrať 400 MB SWAP FAJLOM!?
Okamžite jej dávam mínus desať bodov za endžin - A to ešte netuším, čo ma čaká...
Sedem minút hrania je za mnou. "PLEASE INSERT CD no.2!"
INVENTOÁR. Väčšinu z týchto predmetov nikdy nepoužijem.
Animácia. Dozvedám sa, že som starý (šestnásťročný :) parobok. Mal by som sa konečne
prihlásiť do niektorého spoločenstva (najlepšie do všetkých štyroch). A medzičasom by bolo
vhodné navštíviť Draracla. Kvôli rade.
Znechutený prvotným dojmom z hry študujem animáciu podrobnejšie. Grafika je plne
renderovaná, na pomery Westwoodu priemerná až podpriemerná. Postavy sa správajú prehnane
afektovane. Herci, ktorí ich nadabovali, svoju kariéru zrejme skončili už v školskom
divadle. Ak sa do neho vôbec dostali. Premenná pre umelecký dojem dostáva mínus dva body.
Animácia skončila. Prechádzam sa pred palácom. Harddisk bzučí, sťaby mu išlo o život. Keď sa
v dohlade zjaví príležitostný strážca, zrejme mu o život aj ide. Som nasraný. Po niekoľkých
sekundách "hrania" ma rozbolela hlava. A... Cítim sa... Inak. Pri behu na záchod som
zobrazoval každý piaty frejm, do dverí som dokázal trafiť až na druhý pokus.
Vidím okoloidúceho. Vyzerá... Plocho. Nie je to sprajt... Je to... Môj ty Bože... Chráň ma
pred silami pekelnými... On je to zacyklený filmeček! Odolávam nutkaniu resetovať počítač
a približujem sa k nemu. Vrčiacu štafetu preberá céderomka, začína sa dialóg. Natešene sa
pripravujem na adventúrovú časť hry a... Lands of Lore 3 NEMÁ ANI
NÁZNAK INTERAKCIE S POSTAVAMI! Chvíľu len tak sedím na stoličke, nemyslím, čumím do
blba. Nechcem tomu uveriť.
Nulová interakcia. Nulová interakcia. Nulová interakcia... Čož znamená... Ja sa hrám
obyčajnú sprostú -censored- DOOMOVINU?! V mene Rondrinom, bohine vojny, búrky a tak podobne,
traste sa pohani vo Westwoode, bo hnev mi už cez uši srší! Takéto poniženie som nezažil
od... Od... Nechajme to tak. Prejdime radšej o kúsok ďalej. Do najbližšej guildy.
Niektoré scény vyzerajú celkom chutne.
Štyri spoločenstvá. Alchymisti (mastičkári), kúzelníci, bojovníci, zlodeji. Jedno lepšie
ako druhé, múdro sa s nimi však nebabrem a po jednoduchých vstupných testoch som členom
všetkých štyroch. Zároveň. Pch. Komentovať to nemá význam; ako napísal Andrew: "Koho baví
hrať za cleric-mage-warrior-thiefa?" Hodnota RPG premennej klesá o dvadsať bodov a pomaly
sa dostáva na najspodnejšiu hranicu. A to sme prosím pekne stále na začiatku.
Po krátkej a nudnej prehliadke miestnych stôk (kde inde by zlodeji mohli byť, že?) konečne
vychádzam na povrch - Priamo do centra Gladstonu. Vzhľadom na to, že sa jedná o jediné
mesto v hre, očakávam čosi Gigantické, prepracované do toho najposlednejšieho detajlu.
Minimálne ako bola Riva v Shadows over Riva.
Po pol hodine mapovania (hľadali ste už niekedy v rodnej domovine vlastný byt? :-) Gladstone
nemôžem charakterizovať výstižnejšie ako stereotipnú vidiecku dedinku. Nie že by som túžil
po Veľkomestách, v ktorých sa človek stratí na prvej križovatke, skôr naopak... Ale keď
Gladstone je vážne taký... Rovnaký. Bez života. Oničom. Jedna krčma, jeden hotel, obchod,
traja okoloidúci a dosť. Hnalo ma to z neho preč, do lesov - zabíjať diviaky nožom na
natieranie masla, skákať cez potôčiky (vlastne je tu len jeden), behať po jaskyniach (tiež
iba jedna), dobýjať dimenzie (štyri)... Éeee... Tie dimenzie beriem
späť. Zatiaľčo návštevy Jakela, Draraclovho služobníka, tvoria tú najzábavnejšiu časť hry
(po návrate z prvého portálu vás prekvapia SKUTOČNÝM, NEFALŠOVANÝM
ŠTVORČEKOVÝM DUNGEONOM so všetkým čo k nemu patrí! Kiež by sa v jeho
duchu niesla celá hra...), prechádzky po dimenziách sú tým najhorším peklom, aké by som
neželal skutočne nikomu. Ťažko ich aj k niečomu prirovnať... Skúste si predstaviť Dark
Forces (jednotku) s endžinom Daggerfallu. Jednoduché textúry (napriek tomu dokonale
dezorientujúce), hornaté prostredie prepchaté všakovakými skoč-sem-skoč-tam plošinkami,
z času na čas sa zjaví čosi ako náznak príbehu, no najvýraznejšia je - padavosť. Naša stará
láska zjavujúca sa VŽDY, keď ju čakáme najmenej. Obyčajne desať sekúnd pred autosejvom. V
tom skromnejšom prípade POČAS sejvovania.
MESTO po návrate z druhej dimenzie.
Toš, tak ma napadlo - Určite si terazky mnohí z vás (medziriadkoví čitatelia) hovoria, aká
je LoL3 strašná hovadina. Ak má Orzyn pravdu, najväčšia všetkých čias.
Omyl.
Našiel som na nej jedno výrazné plus (krátky flashback pri štvorčekovom dungeone samozrejme nerátam).
Vývoj prostredia.
Ako hra napreduje, nemení sa len hlavný hrdina, ale CELÝ SVET. Dimenzie sa prelínajú, od
portálov sa šíri oheň, zima, púšť a živá smrť. Gladstone chradne, ľudia utekajú preč,
zatvárajú domy, v uliciach stavajú barikády, bojujú - A i keď len v hráčovej neprítomnosti,
nič to nemení na výslednom efekte. Hra má aspoň MALILINKATÝ spád, atmosféru dávajúcu deju
náznak dynamiky vyzdvihujúcej celkovú kvalitu diela na úroveň priemeru.