ÚVOD

Jedného krásneho slnečného dňa, v jednej ešte krajšej, tmavej, smradľavej, maximálne nepohodlnej prednáškovej (diere) sále sa ma vždyvysmiaty prísediaci kolega opýtal (ako vždy) otrepanú otázku: Ktorý dungeon je zo všetkých najlepší? Samozrejme som sa svojskými kľučkami vyhol odpovedi (ako vždy), no ani tajuplné divy elektriny a magnetizmu pobiehajúce kdesi pred tabuľou ma neuchránili pred ďalšou "poučnou" prednáškou o hrách (ako vždy). Dnes: Lands of Lore. Zíív. Hlavou mi pleskla krátka modlitba k Ingerimmovi, nech pomôže mojej úbohej trpasličej duši, vyslobodenie však ten deň neprišlo. Fanatici, ktorých Westwood namotáva na svoje staré hry, sú nad Bohmi. OBZVLÁŠŤ tí prednášajúci o Lands of Lore.
Na druhej strane, ani sa im niet čo čudovať. Isto so mnou mnohí z vás budú (výnimočne) súhlasiť, keď toto skromné dielko prehlásim minimálne za vrchol Westwooďáckej produkcie. Bohužiaľ, vrchol doslova a dopísmena. Stačí si zbežne prezrieť ich softografiu z posledných piatich rokov a okamžite vám udrie do oka absencia AKÝCHKOĽVEK nových titulov; s výnimkou Blade Runnera sú to všetko buď kópie Dune dvojky a/alebo pokračovania. A neinak je tomu aj v prípade Lands of Lore 3. Zatiaľ ich posledného výplodu.

...uf, neznášam dlhé úvody. Neznášam dlhé recenzie. A vôbec, neznášam recenzie. Furt v nich treba vymýšľať novú omáčku pre rovnaké hry. A všetko to len preto, aby znudený čitateľ skočil rovno na záver. Tfuj. Prečo vás vlastne ešte zdržujem? Hop na koniec!