Dobrý deň/večer (výber ponechám na vás), milí filmoví priaznivci. Dlho sme sa nevideli, však? Veru... takmer mesiac. Ono to už totiž vyzeralo s mojím písaním filmových recenzií veľmi pochmúrne (nedostatok času & stuff...), avšak okolnosti mi hrali do kariet, čo spôsobilo jednu podstatnú vec: tak skoro sa ma pri filmovej kritike nezbavíte, heh. Potešilo ma, že podaktorí z vás sa dokonca prinútili poslať mi mejl (uf!) a vyjadrili svoj názor na recenzovaný film, ktorý sa samozrejme absolútne odlišoval od toho môjho. Pohoda. Ak nesúhlasíte, kľudne sa vybúrte tým, že môj úsudok zatratíte. Akurát nezabúdajte na jedno - KAŽDÝ môže maž svoj vlastný názor a ja si ho pri sledovaní každého filmu rozhodne vytváram. Nemusíte s ním súhlasiť... len ho rešpektujte tak, ako ja rešpektujem ten váš.
Okie dokie, zdravý a spokojný (čo sú, mimochodom, pocity veľmi relatívne) sme prešli cez úvod a teraz sa plný elánu môžeme pustiť do samotnej recenzie, ktorá je tak trochu slávnostná, nakoľko je prvá (filmová) počas nového školského roka.
Inštinkt. Kam ho zaradiť? Je to vlastnosť, schopnosť alebo dar, ktorý sme kedysi dávno získali? Nech je to už čokoľvek, oddávna nám pomáha prežiť. Najprv ho využívali primitívni pravekí ľudia, neskôr trochu menej primitívni ľudia a dnes... no, povedzme, že vyspelá ľudská spoločnosť, aj keď o jej (ne)primitivizme by sme mohli viesť siahodlhé filozofické úvahy. Inštinkt nám nahovára čo je dobré a čo nie a je len na nás, či poslúchneme jeho múdre rady alebo nie. Je to ten tajomný hlas, ktorý počujeme vo chvíľach, keď sa máme rozhodnúť medzi dobrým a zlým alebo ak chcete, medzi tým čo nám škodí a čo nie. Tí múdrejší ho poslúchnu a nenalejú do seba osem pív, nevyhúlia viac cigariet než továrenský komín (to len citujem B. Polívku z jeho kultového filmu...) a nebudú potom plní falošného hrdinstva pchať ruku do akvária s piraňami... ehm. Lenže to sú už len pozostatky inštinktu. Ten pravý sme stratili pred mnohými rokmi. Zvykli sme si na pohodlný mestský život a zabudli na náš prapôvod, ktorým je čistá príroda okolo nás. A ten kto by sa chcel vymaniť zo súčasného bytia, musel by odísť niekam veľmi, veľmi ďaleko. Niekam, kde ešte nikdy nevstúpila civilizácia a jej pokrokové myslenie typu: tento les zrovnáme so zemou, zvieratá zavrieme do ZOO a vystaváme tu Disnylend.
Pokúsil sa o to iba jeden človek a aj to len na filmovom plátne. Áno, uhádli ste. Konečne sa dostávam k samotnému filmu, ktorý nie je o ničom inom, len o inštinkte. Pravom, nefalšovanom inštinkte...

Čo myslíte, čo s vami urobia roky života strávené medzi veľkou rodinou horských goríl? Myslíte, že preberiete ich správanie? Zmeníte sa na zviera? Nuž, uznávaný vedec Ethan Powell (Anthony Hopkins) na to prišiel. Akurát to s ním nedopadlo tak šťastne, ako si pôvodne myslel. Po niekoľkých rokoch života v Rwandskej džungli sa dostáva do styku s ľudským pokolením, čo končí smrťou väčšiny "votrelcov". Následne ho prepravia do Ameriky, kde je uväznený vo väznici s najväčšou ostrahou, nakoľko tamojší ubytovaní "hostia" sú zvyčajne riadne vyšinutí. Od chvíle ako ho chytili Ethan nepreriekol ani slovo, čo ho zbavilo svojprávnosti a tým aj obhajoby pred súdom. Prípad si však zoberie na starosť mladý, úspešný psychiater Theo Caulder (Cuba Gooding, Jr.), ktorého tento prípad začne nesmierne fascinovať. Spočiatku to berie len ako príležitosť na skok v kariére, avšak neskôr, keď Ethan začne rozprávať, Theo sa stane jeho žiakom. Začne totiž pomaly chápať to, k čomu dospel jeho pacient medzi tlupou goríl: pochopí, že sa naučil žiť v súlade s prírodou. Gorily ho prijali medzi seba, považovali ho síce za človeka, ale za takého, ktorý dokáže rešpektovať prírodu a jej zákony. A tak sa mu nik nemôže čudovať, že vo chvíli, keď medzi jeho súčasnú rodinu vpadli "civilizovaní" strážcovia parku, strieľajúci do goríl, začal svoju rodinu brániť...
Theo sa učí žiť a Ethan sa zatiaľ pomaly dostáva do štádia, kedy by mohol byť schopný predstúpiť pred súd. Potom nanešťastie (či možno práve naopak) situáciu skomplikuje nevraživý strážnik vo väznici a príbeh, ktorý by za iných okolností zrejme skončil prešťastným happy endom, naberá trochu iné obrátky.

Film Inštinkt skutočne nekončí tak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Aj to do veľkej miery rozhodlo v jeho prospech. Predovšetkým si ma však získal odlišným pohľadom na súčasný svet. Pohľadom človeka, ktorý skutočne ŽIL. Je pravda, že dnes by som si už aj ja veľmi ťažko odvykal od rôznych výdobytkov modernej techniky, ale na druhej strane... ten kto ma pozná, iste vie, že život niekde v odľahlých horách by mi absolútne vyhovoval. Bez televízora, počítača, Internetu, večne otravujúceho telefónu (no čo sa toľko čudujete, výnimočne netrepe voloviny! - pozn. Rýpal Obecný). Návrat k prírode, to je to, čo podľa mňa ľudstvo potrebuje, ale na taký rázny krok je už príliš pohodlné. Škoda. Naša škoda.
Inštinkt u mňa jednoznačne zabodoval. Vrelo ho odporúčam každému, kto číta túto úvahoidnú recenziu. Uvidíte, zamyslíte sa nad ním viac, než by ste čakali. No najmä budete prekvapení jeho nesmiernou kvalitou a aby ste pochopili, že to myslím smrteľne vážne, odteraz zavádzam novú skratku pre výnimočne kvalitné americké výplody. Preto namiesto zvyčajného označenia SAK dnes vítam na scéne jeho protiklad, krotý znie GAV. Inšinkt si ho stopercentne zaslúži.