HIT LIST

---

Tu máme našu podarenú rodinku - Guido (Roberto Benigni), jeho žena Dora (Nicoletta Braschi) a ich synček Giosué. Rodinka mala iba jednu chybičku - bola židovská.

Povedzme si najprv niečo o príbehu. Guido (Roberto Benigni) je milý chlapík s detskou nevinnosťou a veľkým snom o vlastnom obchode s knihami. Píše sa rok 1939 a Guido prichádza so svojim kamarátom Ferrucciom do Arezza v Toskánsku. Dvojica so svojským humorom a radosťou pokúša svoju šťastenu v zamestnaní i láske, ignorujúc rastúci antisemitizmus a fašistickú vládu. Guido sa zamiluje do Dory, mladej učiteľky, ale jeho "princezná" je už zadaná. Čo je ešte horšie, je zasnúbená s miestnym fašistickým funkcionárom, s ktorým už mal Guido nepríjemnosť. Guida to však neodstraší a ich krehký vzťah sa pomaly rozvíja.
O niekoľko rokov neskôr sú Guido a Dora už manželmi, majú syna menom Giosué a Guidovi sa splnil jeho sen a otvoril si kníhkupectvo. Občasné predsudky, s ktorými sa Guido ako žid predtým stretával, sa však teraz stali rasovými zákonmi, ktorým sa musí celá krajina prispôsobovať. Napriek nepríjemnej situácii sa Guido rozhodne ochrániť svojho malého syna pred krutou realitou a jeho snaha sa čoskoro zmení na otázku života a smrti, keď ich obidvoch pošlú do koncentračného tábora len tri mesiace pred koncom vojny.

Guido práve vchádza do svojej väzenskej cely a takýmto spôsobom to vysvetľuje svojmu synovi.

Nezdá sa vám to veľmi komické, že? Tak a sa teraz podržte, že autori urobili vlastne z deportácie židov komédiu v tom, že Guido sa snaží počas celej deportácie svojmu synovi vysvetľovať, že to celé je iba hra, počas ktorej musíte robiť rôzne ťažké práce a cviky, aby ste zbierali body. A kto bude mať prvý tisíc bodov, vyhrá tank. Nuž, nápad je to riadne treštený a originálny a ako taký by som ho čakal akurát od Američanov. Lenže tí by si za obeť asi ťažko zobrali chudákov Židov, takže nám zase raz Taliani dokázali, že v treštenosti za nimi niekedy nezaostávajú.

Guido (Roberto Benigni) niečo vysvetľuje nacistickému vojakovi, ktorý však s tým skutočným má pramálo spoločné. Hlavne čo sa týka brutality.

Po zhliadnutí filmu som mal však rozporuplný pocit. Na jednej strane som sa pri pozeraní filmu nenudil. Až na prvých 30 minút filmu, ktoré mi pripomínali nevydarenú podpriemernú komédiu, hneď po prevoze do koncentračného tábora akákoľvek nuda pominula a film ma naozaj zaujal. Otázka je však v tom, o čom tento film má byť. No určite to nie je nejaký film vykresľujúci hrôzy holokaustu ako napríklad Schindlerov Zoznam. To by v ňom totiž nesmeli byť úplne nerealistické scény, ktoré situáciu neuveriteľne zľahčujú. Napríklad keď sa Guidov syn Giosué chce vrátiť domov, Guido si pekne vyjde von z cely a so slovami "Keď chceš, poď..." pekne vyjde von, odtvorí nezamknuté (!) dvere z cely a chystá sa odísť. Týmto syna prehovorí, aby nikam nešli, ale - povedzte mi, kde by v reáli bolo niečo také možné? Veď cely sú prísne strážené, dvere zamknuté a pri akomkoľvek pokuse odísť by z niekoho takého zostala iba prísada do ohňa v krematóriu. A takýchto nezmyslov nájdeme vo filme neuveriteľne veľa. Toto by teda nasvedčovalo skôr tomu, že ide o komédiu. Ale ku komédii patrí jednoznačne smiech a ten v tomto filme nezažijete. Pri "vtipných" scénach som bol nielen ja, ale aj celé kino až hrozivo ticho - pretože na scénach z prostredia koncentračného tábora sa jednoducho smiať nedá. Vôbec sa napríklad nečudujem Spielbergovi, ktorý takmer opustil tento film v polovici jeho pozerania, svojím spôsobom ho celkom chápem, pretože človeku, ktorý sa do problematiky trochu vyzná, sa musí zdať tento film úplne hrozný.

Takže, síce som nepochopil, o čom autorom tohto filmu išlo, treba mu nechať to, že to bolo zaujímavé pozeranie a že som sa nenudil. A keďže to je na filme najdôležitejšia vlastnosť, hodnotenie bude pomerne vysoké. Ale varujem vás, ak chcete vynášať súdy, budete zhrození...

MIRSOFT

7/10