Približne pol roka po ukončení našeho malého incidentu so svetcami sa
stalo čosi zvláštne. Neviem presne čo, NEPAMATÁM si to. Spomínam si,
že v jeden deň som sa ešte prechádzal po osade, znudený fádnym životom
som si hľadal robotu, a potom... Neviem. Keď som sa zobudil, prvé, čo
som uvidel, bola tvár neznámej stareny. Skláňala sa nado mnou a
monotónne niečo vysvetlovala komusi za chrbtom. Nerozumel som jej ani
slovo. Rozprávala potichu a mne navyše strašne dunelo v hlave. Pokúsil
som sa posadiť, no už pri prvom nepatrnom pohybe mi zo zátylku vystrelila
ostrá bodavá bolesť. Pred očami sa mi zatmelo a bezvládne som sa
zvalil späť na postel. Teplá šedá deka mi pritom skĺzla z hrude a
odhalila tak časť tela zabaleného do zvláštnych hrubých obkladov.
Žena ma bez jedinej známky záujmu znova prikryla. S hnusom som sa
pokúsil pred jej starými kostnatými prstami vryť hlbšie do postele,
starene to však zrejme neprekážalo. Naďalej drmolila svoje reči, v
jej hlase a tobôž v kamennej tvári sa nezjavila ani stopa po emóciách.
"Kde som...?" zachrčal som. Starena zmĺkla a na chvíľu sa na mňa
zahľadela. Potom ticho ustúpila a pustila ku mne mladé, možno
sedemnásťročné, možno dvadsaťročné dievča.
"Kde to som?" zopakoval som.
Dievča sa len sladko usmialo a so zvláštnym prízvukom odpovedalo: "V
nemocnici." Znelo to ako "Vemocii".
"Kde?" nechápavo som na ňu pozrel. Jej úsmev sa rozšíril ešte viac.
Určite sa na mne dobre bavila.
"Našli vás tam..." Snažila sa rozprávať pomalšie, ale aj tak som jej
rozumel len s ťažkosťami. "Nejako ste prežili... útok. Nechceli vás
spáliť s ostatnými... Tak vás doniesli sem."
"Útok?" Na žiadny útok som si nespomínal - A nikdy som si ani nespomenul.
"Asi pred mesiacom... Vás naši vojaci napadli," vysvetlovalo dievča,
kým som sa márne snažil zorientovať vo svojej minulosti. "Evakuovali
nás... z východných osád. Potrebovali sme cez vás... preraziť...
Nechceli riskovať, tak použili..."
Po chvíli som ju prestal vnímať. Cítil som, ako sa ma zmocňuje únava,
jej vytrvalé blabotanie ma rýchlo uspávalo. Privrel som oči a z
posledných síl som sa pokúsil v hlave zachytiť aspoň základné
myšlienky: Som Fico. Som vojak ríšskej armády. Slúžil som v Kartene,
v malej dedinskej posádke. Boli sme desiati. Od frontu nás delilo
celé pohorie. POHORIE. Boli sme v bezpečí, nič sa nám nemohlo stať...
NIČ!
A s tým pocitom som zaspal...
...sedel som na verande pred posádkovým domom. Ako každú takúto jasnú
noc. Leštil som si svoj starý meč, zasnene som pritom načúval rytmyckým
zvukom brúsiaceho kameňa pravidelne pretínajúcej hlboké nočné ticho.
Na niečo som čakal. Na niečo...
Vstal som a urobil som niekoľko krokov dopredu. Sklonil som sa k zemi,
prstami som jemne prešiel po vlniacej sa vysokej tráve. Cítil som z
nej zlobu, predzvesť prichádzajúcej smrti. Rýchlo som sa otočil. Chcel
som sa vrátiť, ale dokázal som len prekvapene zírať na výjav pred
sebou: Obrovský vojenský dom, od ktorého som prešiel len zo tri-štyri
kroky, bol odo mňa vzdialený niekoľko stoviek metrov. Náhle, akoby na
potvrdenie mojej zlej predtuchy, sa obloha zatiahla. Nad hlavou mi
preletel tucet strieborných drakov. Leteli nízko. Tak nízko, až som
cítíl každé ich mávnutie krídlom. Tichšie ako tí najtichší predátori
sa rýchlo rútili vzduchom, len aby sa v ohnivom všespaľujúcom tanci
zastavili nad základňou. Z ich dokonale koordinovaných pohybov ma
chytal des; akoby som bol svedkom zakázaného rituálu, dračej výzve
temným bohom. Mysľou mi blislo, že by som mal okamžite utiecť, stratiť
sa z tohoto prekliateho miesta, no práve vtedy draci spustili svoje
bojové piesne: Videl som, ako sa medzi nimi zhmotňuje zvuk, gigantická
sila drtiaca na prach každý kameň základne, vyrovnávajúca aj tú
nepatrnejšiu nerovnosť zeme. Spola omámený strachom, spola zachvátený
panikou som začal bežať do neďalekého lesa, nemilosrdná dračia ruka ma
však po niekoľkých krokoch dohnala a pribila k zemi.
Necítil som bolesť. Bol som len slabý. Z posledných síl som sa pokúsil
pozviechať na kolená, keď som pred sebou zbadal postavu: Temný obrys
ženy rysujúci sa na ohnivom pozadí. Približovala sa... Pomaly som
začínal rozpoznávať črty jej tváre: Ostré, bez akýchkoľvek emócií,
veľký nos zakryvený ako orlí zobák, čierno-čierne oči hlboko skryté v
očných jamkách... Bola to tvár stareny. Keď zistila, že som ju spoznal,
doširoka roztiahla svoje vyschnuté pery a s hrôzyplným úškrnom ku mne
vystrela ruku. Celého ma premkol strach, nutkanie utiecť sa s každou
sekundou stávalo naliehavejším, otrasené telo sa však už nedokázalo
pohnúť ani o piaď. Bezmocne som sledoval, ako sa medzi stareninmi
kostnatými prstami zjavujú divé plamienky, ohnivé víriky rýchlo sa
spájajúce do malej neforemnej masy, tvarujúce guľu - Veľkú ohnivú
guľu, ktorá ma za pár sekúnd pohltí a v nekončiacich bolestiach spáli
celé moje telo...
Keď som sa zobudil, v miestnosti nikto nebol. Opatrne som sa posadil.
Cítil som sa slabý, nič som si nepamätal. V hlave mi ešte doznievali
posledné spomienky na sen. Zbežne som skontroloval svoje nahé telo,
ale po popáleninách, ktoré som len pred chvíľou tak verne cítil,
nebolo ani stopy. Neveriacky som sa dotkol hrude (bože tá bolesť!
nemohol som dýchať, vnútri som horel ešte viac ako vonku...), ale
zdala sa byť v poriadku.
Zmätene som sa rozhliadol vôkol seba: Štyri šedé steny, každá asi štyri
metre dlhá. Popraskaný, dva a pol metra vysoký strop. Mrazivá, dokonale
sa blištiaca podlaha. Celé vybavenie izby pozostávalo z jednej postele
s novou matracou, páchnucej misy položenej pod ňou a stoličky postavenej
pri mojich nohách. Cez operadlo mala prehodený jednoduchý overal. Skúsil
som si ho obliecť, ale na môj vkus bol priveľmi tesný a nevkusne farebný.
Pripadal som si v ňom ako kretén - O pocitoch pri zdĺhavých procedúrach
pred a po uľavovaní si do misy ani nehovoriac.
V miestnosti neboli žiadne okná. Len malý lampáš vysiaci zo stropu a
ťažké kovové dvere v stene oproti posteli. Nemali kľučku, ani otvor
pre kľúč. Vydal som sa k nim, že ich preskúmam trochu podrobnejšie,
ale po dvoch krokoch sa otvorili a do izby vošla starena. Hneď ako som
zbadal jej tvár sa mi znova vybavil sen. Bezmyšlienkovite som pred
ňou začal ustupovať, kým som nenarazil na posteľ a neposadil sa.
Spomienky na prvé prebudenie sa mi vracali ťažko, no kým starena
prešla k stoličke - a usadila sa priamo oproti mne - podarilo sa im
nepríjemnú moru z hlavy vytlačiť.
Zahľadela sa mi do očí. Dlho nič nehovorila, a nakoniec sa ľahko
zrozumiteľným dialektom opýtala: "Kto si?"
Mlčal som. Uvažoval som: Čo chce odo mňa počuť? A AKO to chce počuť?
Mám sa k nej správať otvorene, mám byť viac opatrný, alebo sa jej mám
radšej plne podriadiť?
"Kto si?" zopakovala. V jej hlase som postrehol štipku irónie, jej
tvár však ostávala meravá.
"Fico," odpovedal som.
"To je tvoje meno." Moja odpoveď jej nestačila. Vedel som to, a
naďalej som mlčal. Začínal som si uvedomovať svoje nepríjemné
postavenie - Bol som vezňom a starena práve robila môj výsluch a súd
zároveň. Po minúte ticha mi svoju otázku položila tretíkrát.
Pripomenulo mi to záverečnú skúšku v pevnosti, môj posledný rozhovor
s Krstiteľom. "Som, kto som," povedal som. "Slúžim kráľovi."
Starena okamžite vstala a rýchlo vybehla z miestnosti. Dvere otvorené
po celú dobu jej návštevy sa za ňou s hlasným buchnutím zavreli. Znova
som sa ocitol sám, len so svojimi matnými spomienkami. Ľahol som si na
postel a s rukami pod hlavou som sa rozhodol čakať.
Vrátila sa asi po pol hodine. Lampáš na strope pomaly dohasínal, izba
sa začínala ponárať do šera, jej to však ani v najmenšom neprekážalo.
Sebavedome mi položila na posteľ tácku s jedlom a mlčky sa posadila na
stoličku. Akoby odo mňa niečo chcela.
Nevšímavo som obrátil svoju pozornosť na horúcu kašu. Až teraz, pri
pohľade na svoje prvé teplé jedlo po veľmi dlhom čase, som si uvedomil
svoj hlad, otupunie z dehydrácie. Trochu som sa nadvihol, chrbtom som
sa oprel o stenu, a opatrne som si misku s kašou položil do lona.
Sálalo z nej príjemné teplo, energia poľahky sa zmocňujúca mojej vôle,
nútiaca ma rýchlo jesť, kým je čo. Omámený hladom som sa chopil drevenej
lyžice a vychutnávajúc vôňu prvého sústa som ju zdvihol k ústam...
"Si vojak," náhle povedala.
Na sekundu som zaváhal. O čo jej ide? Samozrejme, že som vojak. Celý
život som nosil vojenskú uniformu, správal sa podľa vojenských predpisov,
plnil vojenské rozkazy. Keby som vojak nebol, prečo by sa o mňa mal kto
zaujímať? Leda že by si mysleli... V duchu som svoj nezmyselný nápad
okamžite zavrhol a pustil sa do jedla. Starena ma pri tom ticho sledovala.
Ozvala sa, až keď som z misky začal vyškrabávať posledné zvyšky.
"Nepotrebujeme ťa," povedala. Uprene mi pritom hľadela do očí; snažila
sa vo mne vzbudiť pocit beznádeje, ale docielila skôr pravý opak. Z
jej úst znel rozsudok smrti ako zlý vtip, ktorý človek nemôže inak,
len ignorovať.
"Ako dlho som tu?" opýtal som sa.
Na moment sa zdala mojou otázkou úprimne potešená. Možno práve na ňu
celý čas čakala. "Dva mesiace," odpovedala. "Mal si šťastie. Našli sme
ťa už prakticky mŕtveho, ale nakoniec si to predsa len zvládol... Po
dvoch mesiacoch."
"Tak preto sa ma chcete zbaviť," zašomral som potichu, no skôr, ako
stihla zareagovať, som pokračoval vo vyzvedaní: "Čo sa mi stalo?" Dve
sekundy na mňa nemo hľadela, keď znova drísla ten starý nezmysel:
"Bola ofenzíva..."
"Hovno," prudko som ju prerušil. "Neviem, kto ste, ani o čo vám ide,
ale väčšiu blbosť ste si vymyslieť určite nemohli. Aj keby sa na nás
vyvalili všetci pohani na svete, MŇA by sa to netýkalo. Nebol som na
fronte, kurva už rok som trčal na druhej strane provincie v jednej
bohom zabudnutej osade. Z najbližšieho mesta tam trvá cesta sedem dní.
TÝŽDEŇ. Ani ten najväčší chuj by toľko nešiel kvôli desiatim vojakom
a stovke osadníkov." Hovoril som pomaly, medzi vetami som robil krátke
pauzy. Chcel som, aby jej neuniklo jediné slovo - A asi sa môjmu
chtíču tentoraz dostalo zato. Akoby som sa náhle zmenil vo vzduch,
starena nevšímavo vzala prázdnu misku, položila ju na tác a odišla.
Desať minút na to ma znova premohla únava a zaspal som...
...padal som. Stromy podomnou sa rýchlo približovali, ich zeleň ma
naplňovala nekonečnou radosťou. Desať metrov nad najvyžšími konármi
som roztiahol krídla a znova som vyletel hore: Predo mnou sa vynoril
obrovský skalnatý masív, na ktorom stála pevnosť. Dvomi mávnutiami
som vystúpil až na úroveň jej hradieb, chcel som aspoň na moment
vidieť dôverne známe mesto skryté za nimi, čosi mocnejšie ma však
ťahalo ešte vyžšie - K vrcholu Krstiteľovej veže. Čakali ma tam.
Skrytí za robustným oknom, plní strachu a nenávisti. Rozpoznával
som ich tváre. Vpredu stál Utko s pevne napnutým lukom; v jeho tvári
sa zračilo napätie: Mal jediný šíp a vedel, že ma netrafí. Za ním
stál Zubec. A Marek. A Katka... Boli tam všetci. Doslova som cítil
ich odhodlanie, ich túžbu ma potrestať... Ale za čo? Čo chceli získať
mojou smrťou? Nakoniec sa pobijú navzájom, to je to, po čom túžia?
Bolo mi ich ľúto.
Obrátil som sa im chrbtom a vletel som do oblakov. Na chvíľu som
stratil orientáciu. Cítil som, že klesám, ale podo mnou už nebol
les, ktorého by som sa mohol báť. Videl som pole, a na ňom tábor.
Kam som sa pozrel, všade boli vojaci. Stovky, tisíce vojakov.
Niektorí len tak nazdarboh pobehovali medzi stanmi, iní sedeli na
zemi a pripravovali sa... Ale proti komu? Proti ČOMU? Prelietal som
im nad hlavami, snažil som sa ich ukľudniť. Kričal som, že sa nemusia
báť, že nikto na nich neútočí. Kričal som, ako som len vládal, a
kričal som ešte viac, keď som to uvidel. Bola to tma. Čierny mor
šíriaci sa krajinou, kúsok po kúsku pohlcujúci celú zem. Nedalo sa
pred ním utiecť, nedalo sa pred ním skryť. Bol tu a bol všade a
nakoniec nebol nikde... Nastala tma.
Na ďalší deň za mnou prišla dievčina, s ktorou som sa snažil porozprávať
po prvom prebudení. Doniesla jedlo. Opäť kašu. Nemal som na ňu veľkú
chuť, ale pokúsil som sa ju zjesť. Chcel som sa konečne dozvedieť
ODPOVEDE: Kde to som, kto sú moji veznitelia, ako som sa sem dostal...
A koľko mám ešte času.
"Volám sa Fico," predstavil som sa po druhom súste.
Dievča nervózne odvrátilo oči, z celého tela jej vyžaroval strach.
"Elena," povedala po chvíly.
Povzbudivo som sa na ňu usmial. "Elenka," zopakoval som. "To nie je
pohanské meno."
Ani som tú vetu nedopovedal, a už som ju ľutoval. V jej očiach sa
zaleskli slzy, skôr ako som sa však stihol ospravedlniť, otočila sa a
utiekla. Ostali po nej len moje nedojedené raňajky a zatvorené dvere -
Kovové monštrum, hladké ako sklo, pevnejšie ako to najpevnejšie
brnenie. Zamračene som na ne hľadel až do obeda, kým sa znova neotvorili
a nevpustili dovnútra starenu.
Niekoľkými rýchlymi krokmi prešla celú miestnosť. S nehlučným zaúpením
vymenila misku so studenou kašou za akúsi polievku a už sa chystala
odísť, keď som ju zarazil ledabolo povedanou poznámkou.
"Dozviem sa aspoň, kde v bohovi vlastne som?"
Chvíľu sa na mňa ticho mračila; vyzerala, akoby ju moje slová urazili,
akoby chcela pohoršene odísť a hlasným staropanenským tsknutím mi dať
najavo, že sa už nikdy nevráti. "V Kapitole," povedala nakoniec.
Samozrejme, pomyslel som si a hlasno som sa rozosmial. Musel som vyzerať
šialene, ale - Veď prečo nie? Kapitola bola legenda, mýtické mesto
známe len z rozprávania zajatcov. V ríši neexistoval živý človek,
ktorý by ju čo i len z diaľky videl, ktorý by ju dokázal aspoň trochu
vierohodnejšie popísať. Celý život som ju bral ako nevkusný výmysel,
blábol, ktorým sa neschopní dôstojníci snažia udržiavať morálku...
Kým som sa v nej zrazu neprebudil - Zajatý neznámymi ľuďmi, väznený
na neznámom mieste.
"Takže v Kapitole?" usmial som sa na ňu. "Sem vždy vozíte zajatcov?"
"Stala sa chyba."
"Ach tak. Ja som teda mal byť niečo extra."
"Nie."
"Nie? Ale chceli ste odo mňa niečo?"
Starena mi vtedy úsmev opätovala a s hlbokým uspokojením povedala:
"Svoju úlohu si už splnil." Niekoľko sekúnd ma nechala, nech sa mi jej
odpoveď dobre rozleží v hlave, a potom dodala: "Zajtra sa ťa zbavíme."
Stál som za dverami - Uvoľnený, sústredený na jedinú myšlienku: Som
na rade. Cítil som sa voľný; tak voľný, ako len živá bytosť môže byť.
Unikol som času, vymanil som sa zo svojej obmedzenej fyzickej schránky
a ušiel som do krajiny, kde sekunda znamená hodinu, kde sa minulosť a
budúcnosť stretávajú v prítomnosti. Stal som sa tým, kým som: Videl
som, a zároveň som bol slepý. Konal som, a pritom som len stál. V
jeden okamžik som so zatajeným dychom pozoroval kovové dvere,
obdivoval som ich dokonalé splynutie so stenou, stával som sa ich
súčasťou, stvoriteľom i dielom zároveň... A hneď na to som stál na
ich druhej strane. Celým telom som vnímal krásu nového sveta: Elenin
vreskot, psa štekajúceho kdesi za domom, paralyzovaného strážcu
bezmocne sledujúceho, ako sa k nemu nehlučne rútim, prudkým kopnutím
ho zrážam k zemi a... V ústach som zacítil krv. Kľačal som nahý na
chodbe, podo mnou ležal muž, ktorého som zabil. Hlavu som mal sklonenú
nad jeho roztrhaným hrdlom, so smiechom šialeného víťaza som hltal
svetlú krv striekajúcu do všetkých strán. Trvalo mi dlho, kým som sa
dokázal ovládnuť. Nakoniec som sa po tom všetkom zvalil na podlahu a
niekoľko minút som bezmocne lapal po vzduchu. Bolo mi zle. Cítil som,
že budem zvracať. Vysilene som sa postavil na nohy, chrbtom som sa
oprel o stenu a chvíľu som sa snažil len zhlboka dýchať. Pomaly som si
začínal uvedomovať bolesť v ústach - Akoby mi niekto polámal všetky
zuby. Ticho som zastonal. Spomenul som si na strážcove hrdlo. Holými
rukami som ho takto znetvoriť určite nemohol.
Zľava sa znova ozval Elenin krik. Vychádzal spoza dverí, za ktorými
som bol donedávna väznený. Musel som tam to dievča zavrieť, keď mi
nieslo večeru. "TICHO!" zreval som a začal som vyzliekať mŕtveho.
Jeho uniforma bola celá od krvi, ale potreboval som šaty. Pokrytý
mrazivým potom som veľmi rýchlo pocítil prvé dotyky nepríjemného
podvečerného chladu.
Keď som si obúval ťažké čierne čižmy, neďaleko rozvaleného tela som
zbadal jeho zbraň: Polmetrovú kovovú tyč hrubú asi ako sviečka,
s rozšírenou rukoväťou pokrytou kožou. Zdvihol som ju a skusmo som ju
poťažkal. Bola ľahká, ľahšia ako drevo, ale nepáčila sa mi. Jej
majiteľ ju nepoužíval na zabíjanie, slúžila ako prostriedok trestu.
Bola nástrojom bolesti, jednoduchou pomôckou v mučiarni. Keby som mal
po ruke nôž, okamžite by som ju bol zahodil... Ale nič také som u
strážcu nenašiel.
Rozhliadol som sa okolo seba. Chodba nebola dlhá, na jednom konci
končila zavretými drevenými dverami a na druhom neveľkou halou.
Nemala okná, pôvodne biele steny boli znetvorené len vchodom do
môjho väzenia. A krvou. Množstvom krvi. Znechutene som sa od svojho
diela odvrátil a prešiel som do haly - malej nevýrazdnej miestnosti.
Viedli z nej dvere do skromne vybavenej spálne (zrejme patrila
starene) a... A východ von. Vedľa neho bolo zasklenené okno siahajúce
od podlahy až po strop. Opatrne som z neho vyzrel na dvor, ale nikoho
som tam nevidel. Kvetinová záhradka zaberajúca väčšinu priestoru pred
domom bola po celom svojom obvode obkolesená vysokým živým plotom a
príjazdovú cestu blokoval gigantický kovový voz, ktorý by neutiahlo
ani stádo koní. Chvíľu som tam len tak stál, obdivoval som nesmierny
talent neznámeho záhradníka, a uvažoval som, čo ďalej. Nechcel som
utiecť. V uniforme, ktorú som mal na sebe, by som sa ďaleko nedostal.
Ale nechcel som tam ani zostať. Boh mi je svedkom, že v tých časoch
som na smrť čakať ešte nemienil.
Chrbtom mi náhle prebehli zimomriavky. Niečo som za sebou začul.
Reflexívne som v dlani zovrel rukoväť svojej zvláštnej zbrane.
Privrel som oči a započúval som sa do okolitých zvukov... Áno, niekto
ku mne kráčal. Išiel pomaly, snažil sa byť potichu, ale počul som ho -
Jeho sýpavý dych, šuchot šiat, jeho kŕčovité, neohrabané pohyby. Ach
áno, počul som ho. CÍTIL som ho. Videl som jeho očami, v hlave mi
dokolečka rezonovali jeho myšlienky: "Musím... Posledná šanca...
Nemôžem inak..." Vedel som čo bude nasledovať. A vedel som, ako to
dopadne.
"Si stará," zašomral som. Možno som ju chcel varovať, ona ma však
nepočúvala. Vrhla sa na mňa, pokúsila sa mi do chbta vraziť kuchynský
nôž. Bola rýchla, ale nie dosť. Poľahky som jej uskočil a stále so
zatvorenými očami som jej vrazil do brucha tyč. Starena sa bezvládne
zosypala k zemi. Počul som, ako sa neúspešne snaží nadýchnuť.
"Nezabijem ťa," povedal som a zdvihol som ju na nohy. Nôž, ktorý jej
vypadol z bezvládnych prstov, som si zasunul za opasok. "Urobíš mi
však malú láskavosť." Odviedol som ju do chodby. Letmo som sa pozrel
za dvere, spoza ktorých sa ku mne zakradla (kuchyňa, bola tam kuchyňa)
a prikázal som jej: "Odtiahni tam telo."
Starena sa na mňa šokovane pozrela, no nakoniec sa bez slova zohla k
mŕtvemu a s hlasným upäním ho začala ťahať za dvere. Niekoľko sekúnd
som ju nezúčastnene sledoval, a potom som obrátil všetku svoju pozornosť
k dverám od môjho bývalého väzenia.
Boli rovnako hladké, ako z druhej strany. Žiadna kľučka, žiaden zámok.
Jemne som prechádzal prstami po studenom kove, nenašiel som však na
ňom jedinú menšiu vadu. Bol dokonalý. Tak dokonalý, až sa mi to nechcelo
uveriť. Skusmo som naň zatlačil... A dvere sa pohli! Otvoril som ich
dokorán a vstúpil som dovnútra.
Elena sedela na posteli a plakala. Nevšimla si ma, kým som ju nechytil
za rameno. "Ideme," povedal som a nasilu som ju odvliekol do haly.
Nebránila sa, ale ani mi to priveľmi neuľahčovala. V jej očiach som
videl rezignáciu, akoby túto situáciu dávno dopredu predvídala.
"Pôjdeme tým vozom," ukázal som cez okno na kovové monštrum. Nereagovala.
Dal som jej facku. Chytil som jej bradu do dlane a obrátil som jej
tvár k sebe. "Počúvaj ma!" zakričal som na ňu. "Pôjdeme tým vozom.
Neviem ako, ale ty ho už nejako rozhýbeš." Elena chabo prikývla. V
jej krvou podliatych očiach sa znova zaleskli slzy. "Výborne." Vyrazil
som vchodové dvere a prudko som nimi dievča postrčil. Možno trochu
prudšie, ako som pôvodne chcel. Potkla sa o prah a spadla na zem.
"Môjtyjozef," zašomral som a vyšiel som za ňou... "Môjtyjozef..."
zopakoval som. Na viac som sa nezmohol. NIKTO by sa na viac nezmohol.
Nie, keby sa pred ním v celej svojej kráse vynorila Kapitola...
8.3.1999
© ORZYN ALL RIGHT RESERVED