HIT LIST

3. GAY FILM FESTIVAL SLOVAKIA 99

Kdesi ďaleko v galaxii, kdesi úplne inde, v meste menom Bratislava...

V deň, kedy som sa to dozvedel, som dostal skoro infarkt. Vedel som, že novinárske povolanie je ťažké, ale že budem musieť ísť na ...ehm ...uhm ..ahm ...ani sa mi to vysloviť nechce, také je mi to odporné ...uch ...tak teraz sa nadýchnem ... "GAY film festival", tak to je už aj na mňa veľa. Ale čo by som ja neurobil pre Vás, čitateľov, a pre utíšenie mojej neutíchajúcej zvedavosti a večnej chuti spoznať niečo nové. Povedal som si - ideme do toho, prekonali sme predsa už všeličo, prežijeme aj toto.

Týždeň pred začatím festivalu sa konala tlačová konferencia. Samozrejme, veľmi dobre som vedel, do čoho idem, a tak som sa aj patrične vyzbrojil. Radšej som celý deň nejedol a nepil - zákon schválnosti je ten, že by som potom určite potreboval navštíviť WC práve na tlačovke a aké je to riziko, o tom sa mi radšej ani nechce hovoriť. Pre istotu som nasadil moju starú hrdzavú nepriestrelnú vestu na oblasť medzi bruchom a nohami - človek nikdy nevie. Na ústa som si dal igelitový sáček, aby som náhodou nechytil od niekoho tú zhubnú chorobu a súčasťou programu bolo aj psychické cvičenie - na nikoho sa nepozrieť, aby som nevzbudil podozrenie. Rozprávať zásadne najhlbším hlasom ako môžem a moja najobľúbenejšia farba je čierna. Pripravený lepšie ako vojak Rambo prichádzam do inkriminovanej miestnosti, kde sa bude tlačovka konať. Našťastie, ešte pred dverami sa týči obrovský nápis "V miestnosti je prísny zákaz fajčenia!". No, v miestnosti hej, ale čo mimo nej?, kladiem si básnickú otázku a napravujem si nepriestreľnú vestu. Na moje veľké prekvapenie, organizátori nie sú žiadne prefarbené slečinky, nikto po mne nepozeral a na WC som síce nebol, ale nezdá sa, že by niekto javil veľký záujem o moju poctivosť. To som naozaj taký škaredý?

A tak počúvam, čože pekného nás to čaká. Ide vraj o jedinečnú akciu nielen na Slovensku, ale aj v strednej Európe. Zohnatie filmov a celá organizácia je nesmierne problematická, pretože sa jej veľa ľudí vyhýba a nechce s tým mať veľa spoločné. Nehovoriac už o tom, že na nič nie sú peniaze a pomoc od štátu sa tiež príliš očakávať nedá. Nebyť obrovského nasadenia niekoľkých nadšencov predovšetkým zo spolku HaBiO, a sponzorských a podporujúcich organizácií, tento festival by nikdy nebol vznikol. Organizátorov treba pochváliť za skutočne ľudovú cenu vstupeniek na filmy - veď taká permanentka na 14 filmov a ďalšie sprievodné akcie stála iba 150 korún. Toto by som chcel dať do pozornosti hlavne organizátorom DemoBitu... Prvé dva ročníky Gay film festivalu sa konali v rokoch 1995 a 1996 v Tajove pre uzavretú spoločnosť (tj. iba pozvaných ľudí a akreditovaných novinárov). I to bolo veľmi problematické, pretože miestni obyvatelia proti takejto akcii veľmi protestovali a preukazovali to nielen petíciami proti uskutočneniu "niečoho takého", ale aj poškrabanými autami účastníkov a pod. Tento ročník je oproti dvom predošlým odlišný v tom, že je prístupný aj pre verejnosť a koná sa v Bratislave. Nuž, uvidíme, či spoločnosť dostatočne dospela na smilstvá, ktorých určite uvidíme požehnane. Síce sme boli upozorňovaní, že nepôjde o žiadne porno a pod., ale ja tomu neverím. Určite pôjde o nechutné scény, z ktorých sa každému normálnemu človeku bude chcieť grblblpíp, pričom vás budú obťažovať okolosediaci občania väčším či menším obchytkávaním. Och, kde som sa to len dostal, radšej si idem pospať...

Ten istý deň, v noci...

Utekám po dlhočiznej ceste - míňam oblaky a všetkých okolo. Nedefinovateľné znaky obiehajú okolo mňa ako šialené. Utekám a bojím sa, v ruke stískam nepriestreľnú vestu a utekám a utekám. Zrazu prichádzam do miesta, kde sa nedá ísť vyššie. Svet predomnou zastane a kdesi z diaľky sa vynorí istá veľká postava. Začína mi byť všetko jasné.
"Boha boh!"
"Hriešnik smrteľný, dostal som správu od svojich podriadených, že sa správaš hriešne! Čo to mal znamenať ten rozhovor s Jozefom Behačkom? A tá reportáž z budhizmu? Je síce pravda, že je to konkurenčné náboženstvo, ale aj tak si nemal lámovi Olému nadávať do senilov. A o reportáži z Demobitu ani nehovorím. Ale keď som videl, ako začínaš písať reportáž z Gay film festivalu, rozhodol som sa zasiahnuť."
"Eh oh. Prepáč pán boh najväčší. Ja len trpím chorobnou túžbou robiť si zo všetkého srandu! Hahaha hehehe hihihi hyhuhuhu..."
"No, ako vidím, ty si jasný prípad. Ale veď počkaj, ty sa zmeníš. Tú zmenu čoskoro zistíš. Ráno, keď sa zobudíš, budeš uspôsobený na napísanie recenzie. A, mimochodom, aby si nepovedal, že som nespravodlivý, po tomto festivale môžeš prísť za mnou a vrátim ťa do pôvodného stavu".

Cesta, mraky, nebo, stromy. Neidentifikovateľné javy, rýchlosť, vietor, lietajúci psi, potápajúci sa Ivo Ninja, a kopec ďalších vecí prelieta okolo mňa...

Na druhý deň ráno...

"Och, akú sme dnes mali prekrásnu nôcku. Je úplne úžasné zobudiť sa do peknučkého dňa. Určite si to myslí aj moja rozkošná mačička, ktoré sa mi túli k nohám, žééé moja? Čičičiči, tu máš mliečko a buď dobrá".

Pomaly vstávam a obliekam sa do ružovučkých a nesmierne sexy nohavíc, pohľadkám obľúbeného plyšového macíka a púšťam si do rytmu najnovšie CDčko Martina Madeja. Mám ešte napísať niekoľko krásnych recenzií, ale čo - dnes je predsa krásny deň, začína Gay film festival!

Vychádzam pomaly do ulíc a neviem sa dočkať vytúženej kinosály. Cestou stretávam množstvo krásnych chlapcov, ako sa všetci kdesi ponáhľajú a na nič nemajú čas. Ako je len možné, že som si ich predtým nevšímal? A ozaj, čo vlastne bolo predtým?

Pomaly začína samotný festival...

Vstupujem do útulného klubu 902. Taký heterosexuál by bol veľmi prekvapený, že tu vládla úplne pohodová a tolerantná atmosféra. Ak sa nazdávate, že tu budete vidieť množstvo zamilovaných párikov rovnakého pohlavia, máte smolu. Za celú dobu som takýto párik nevidel (aby ste to nepochopili zle - určite tam boli, ale nepredvádzali sa na verejnosti), práve naopak - heterosexuálnych párov som našiel viac než dosť. Celkovo by som odhadol že pomer homo- a heterosexuálov na tejto akcii bol tak 1:1, takže ten, kto sa bál na túto akciu ísť z dôvodu, že "čo keby ho tam náhodou niekto videl", mal úplne zbytočný strach. Cítil by sa prinajhoršom tak ako na akomkoľvek inom filmovom festivale, ak nie lepšie. Ak neviete, nezažijete tú krásnu priateľskú atmosféru toho, že po každej peknej scéne filmu celá sála zatlieska a dobré filmy nakoniec zožali úžasný potlesk. Ja osobne som bol prekvapený pomerne vysokou účasťou. Napríklad o pilotný film festivalu "Zamatová Extáza" bol taký záujem, že hala bola úplne zaplnená a mnohí museli sedieť na schodoch a v iných priestoroch klubu. Jednoducho, taký zarytý heterosexuál by tu razom stratil všetky predsudky, ktoré neraz má o homosexuálnej menšine a o takýchto podujatiach. Ja som mal o zábavu postarané ešte viac. Pekných chlapcov bolo na festivale viac ako v iných miestach a na niektorých radosť pozerať. A tak by sme pomaly už mohli prejsť aj k samotným filmom. O týchto filmoch platí v podstate niekoľko spoločných vlastností. Väčšinou boli tvorené s veľmi nízkym rozpočtom, preto nečakajte nejakú kvalitu kamery, drahých hercov a prepracované prostredie. Je to však niečo ako u starých gamesov. Tieto filmy majú to, čo dnešným drahým filmom chýba - myšlienka.

Pondelok

Prvý deň sa niesol v znamení jedného filmu, ktorého meno je Zamatová Extáza. Je to britský film o extravagantnom živote a domnelej smrti fiktívnej rockovej hviezdy menom Brian Slade. Pátranie britského reportéra oživuje osemdesiate roky, keď na britskej scéne dominoval "glam-rock" a holdovalo sa drogám, bizarnému oblečeniu a bisexuálnym kontaktom. Tento film ukazuje hlavne to, ako je spoločnosť úplne nezmyselne postavená na nejakých módnych prvkoch, pričom to, čo je v istej dobe uznávané, je v o desať rokov úplne zatracované a vyvrhnuté na okraj spoločnosti. Ináč sa mi však tento film zdal trochu "otvorenejší" pre široké masy ľudí svojimi výstrednými postavami, ktoré majú s väčšinou homosexuálov síce dosť pramálo spoločné, ale väčšine konzumných typov ľudí takéto vykreslenie gayov viac vyhovuje. Zrejme preto organizátori vybrali tento film ako úvodný film festivalu, ako aj preto, že tento film bol na tomto festivale uvádzaný v predpremiére (premiéra bude niekedy na jeseň). Na druhej strane sa, podľa môjho názoru, na festivale našli aj duchaplnejšie a lepšie filmy. Treba však pripomenúť, že aj tak Zamatová Extáza prevyšuje dnešný priemer tvorený predovšetkým stupídnymi americkými SAKmi. Film je muzikálne ladený a má skutočne vynikajúcu hudbu. O Angličanoch platí, že sú pekní a v tomto filme to tiež dokázal hlavný hrdina. No, nie je taký modrovlasý pomaľovaný spevák s nevinnou tváričkou na spapanie?

6/10

Utorok

Druhý deň sa niesol v znamení dvoch filmov, a obidvoch britských. Prvý sa volal Hra na plač (The Crying Game) a mnohým bude tento názov povedomý z rovnomennej pesničky naspievanej na tento film Boy Georgeom. Film je z roku 1992 a treba uznať, že je oveľa nápaditejší. Člen Írskej Republikánskej Armády Fergus sa podieľa na zajatí britského černošského vojaka Jodyho. Počas troch dní sa s väzňom zblíži, ale napriek tomu ho bude musieť zastreliť. Jody sa však pokúsi o útek a prejde ho britský obrnený voz. Predtým, ako Jody umrel, stihol Fergusovi odovzdať odkaz, aby navštívil jeho ženu Dil v Londýne. Fergus tak urobil a do Dil sa zamiloval. Potiaľto by film vyzeral o niečo lepšie ako obyčajný zamilovaný románik. Zlom však príde, keď sa Dil začne vyzliekať a Fergus s prekvapením zistí, že medzi nohami sa jej hompáľa niečo iné, ako býva u žien zvykom (a mozog to tiež nie je...). A začne sa celkom zaujímavá zápletka a dej. Hra na plač je pekný film, i keď trochu smutný. Ale taká je krutá realita...

7/10

Utorkový večerný film mal meno Nádherná vec. Odohráva sa v chudobnej londýnskej štvrti v jednom z tamojších činžiakov (aj tam majú činžiaky!). Rozpráva o dvoch šestnásťročných chalanoch - susedoch. Jamie žije so starostlivou matkou, niekedy možno až príliš starostlivou. Druhý, Ste, si dosť "užije" od svojho otca-alkoholika a brata, ktorý ho bije. Jedného večera nájde ich priateľka plačúceho Stea a poskytne mu útočisko vo svojom byte. Ustelie mu vedľa Jamieho, ktorý tam často prespáva... A obaja začínajú zisťovať, že ich spája niečo viac ako iba priateľstvo... Ak odhliadneme od toho, že pravdepodobnosť takéhoto stretnutia v reáli je skoro nulová, vo všetkom ostatnom tento film pomerne realisticky vykresľuje situáciu a na rozdiel napríklad od filmu predošlého je až nehanebne optimistický. Naozaj sa pri ňom zasmejete, pretože sa v ňom nachádza množstvo veľmi dobrých komických scén. Okrem toho poteší aj vaše zraky, ak ste orientovaní na chalanov, pretože hlavné postavy sú veľmi pekní 16-tkovia... hehe. Bohužiaľ, film bol na festivale vysielaný v pôvodnom znení bez titulkov a s pomerne slangovou angličtinou. Keďže ja som človek od prírody lenivý a nechcelo sa mi stáť v dlhočiznom rade na sluchátka sprostredkujúce simultánny preklad, spoľahol som sa na svoje vedomosti angličtiny, ktoré mi však, ako som bohužiaľ príliš neskoro zistil, nestačili. A tak som o veľa veselých situácií prišiel. Na filme bolo vidno, že mal veľmi nízky rozpočet, pretože ste sa mohli veľmi často stretnúť s úplne amatérsky urobenými zábermi. Napríklad som vo filme asi 10-krát (!) videl v zábere mikrofón zvukára, čo je skutočne neuveriteľné. Niekedy sa dokonca tento mikrofón pohyboval, z čoho som sa už musel uškŕňať. Na samotnom filme to však neubralo a hodnotenie, ktoré dostane, je úplne zaslúžené. Konečne nejaký optimistický a veselý film, pri ktorom sa nepotia vreckovky, ale sa zabáva. To je ono!

8/10

Streda

Pomaly na mňa začína ísť únava a problémy z nedostatku času vďaka večerom stráveným v kinosále sa začínajú prejavovať v reálnom živote. Celý deň iba beháte na pravidelnej linke so zastávkami škola-firma1-firma2-kino1-kino2-festival-posteľ. Nech som chcel ako chcel, proste som nestíhal film Muž so zlatými okuliarmi a dostavil som sa až na večerný nemecký film menom Praví chlapi. Išlo o zaujímavú komédiu v hlavnej úlohe s policajtom Christophom. Na začiatku filmu ho nechá priateľka a ako správny človek sa ožerie, utečie z domu, príde o všetko a pri tom všetkom sa ráno ocitne v posteli automechanika Edgara, ktorý sa do neho zamiluje. Christoph mu má čo vysvetľovať, že je "heterák" a že s ním nechce mať nič spoločné. Okrem toho Christoph je policajt a Edgar kradne autá. Aby toho nebolo dosť, do hry vstúpia dve lezbičky a atraktívna Christophova kolegyňa-vyšetrovateľka. A tak vám je určite jasné, že dej sa veľmi pekne zamotá. Film je v prvom rade komédiou a situáciu vykresľuje vcelku s nadhľadom a zábavným spôsobom. Napriek tomu sa mi páčil menej ako včerajší film. Možno je to dané tým, že kým v utorok som nadával na to, že som si nezaobstaral sluchátka na simultánny preklad z angličtiny, teraz som síce sluchátka mal, ale keďže film bol v nemčine, titulky v angličtine a preklad v slovenčine, celkovo bol z tých jazykov pekný bordel. Ani herci nedosahovali kvalitu predošlého filmu a tak mi musela postačiť krása ľudí v kine, ktorí sa mi zdali nejakí krajší oproti včerajšku. Asi som sa lepšie vyspal. No nič, ináč film Praví chlapi nebol zlý, ale jednoducho ma miestami dosť nudil a to jednoducho nie je na viac ako na 6 bodíkov.

6/10

Štvrtok

Máme pred sebou dlhočizný deň s programom na celé popoludnie a to nás čaká ešte to najhoršie zajtra - celá filmová noc. Venujme sa však dnešnému programu. Ten sa niesol v znamení českých a slovenských filmov. Najprv sa to všetko začalo v Českom Centre, kde bolo 4-hodinové pásmo krátkych programov s homosexuálnou tematikou, ktoré boli uverejňované v českých a slovenských televíziách (väčšinou v rámci programov Oko, V tieni a pod.). Za ten čas sme sa dozvedeli množstvo zaujímavých vecí, napríklad o tom, ako jeden homosexuálny dokázal spolu žiť 33 rokov, ako sa zachovať ak zistíte, že váš syn/dcéra je homosexuál, alebo ako sa máte zachovať vy, keď zistíte svoju orientáciu a chcete sa s tým zdôveriť rodičom. Zaujímavá bola aj beseda s českými politikmi, kde skutočne prekvapuje názor niektorých pravicových politikov na tému registrovaného partnerstva homosexuálov (argumenty typu "načo vám je registrované partnerstvo, spíšte si nejakú zmluvu a je to"). Na druhej strane, na Slovensku sa o niečom takom ani nediskutuje, takže sme na tom ešte lepšie... Všeobecne na Slovensku je zaujímavá situácia, ktorá dokresľuje aj reakcie obyvateľov na toto pásmo filmov, ktoré sa konalo v Českom centre, čiže na rozdiel od ostatných filmov v centre Bratislavy. Jedna postaršia pani sa napríklad sťažovala, že "Ako je možné, že si necháme z Čiechov k nám dovážať také svinstvá a kaziť našu mládež", iná dokonca na 4 strany napísala sťažnosť, v ktorej okrem iného píše 4 rôzne spôsoby, ako liečiť homosexualitu (napr. nosiť dáždnik a pod.). Sťažnosti na túto akciu prišli vraj dokonca aj na české veľvyslanectvo. A pritom nešlo o žiadne extra-filmy, všetky z nich vysielala televízia v normálnom čase. Tož, aj takto môže vyzerať tolerancia na slovenský spôsob a je to dôkaz toho, že u nás ľudia ešte asi nedospeli na to, aby sa o tejto téme verejne hovorilo (takže ak Raven v najbližšej dobe prestane vychádzať, viete, ktorý článok to spôsobil :-) ). Vráťme sa však k spomínanému pásmu filmov - vcelku zaujal extravagantný slovenský film 100% čistá láska nakrútený pred dvomi rokmi a v ktorom sa dozviete o homosexualite niečo z nám blízkeho bratislavského prostredia. Pásmo uzatváralo pásmo troch krátkych lezbických filmov (slovom krátke myslím asi 5-10 minút na jeden), ktoré svojou "duchaplnosťou" skutočne ohúrili publikum, avšak originalitu im nemôžem odoprieť. Len tak pre zaujímavosť spomeniem "dej" jedného z nich: Kamera detailne sníma vnútro pohára. Pohár je silno držaný v ruke, pričom jeden prst vkuse smeruje do pohára a robí v ňom isté pohyby pripomínajúce istú činnosť :-) No a to je asi tak všetko. Mimochodom, tento filmík sa volal "QUEEN'S FINGER", čiže Kráľovnin prst. Program v Českom centre bol tak rozmanitý a zaujímavý, že napriek 4 hodinám nehybného sedenia boli moje prvé slová "EŠTE!" a to sa mi už dávno nestalo. A pritom som ešte netušil, čo bude nasledovať.

Po hodine prestávky opäť program pokračoval v Rači. Začal českým filmom Mandragora natočenom v roku 1997. Na tento film som sa celkom tešil, pretože české filmy bývajú veľmi dobré. Avšak Mandragora ma jednoducho fascinovala. Bol som z nej úplne paf a ak sa pozriete na doleuvedené hodnotenie, zistíte, že je to prvý film, ktorý si u mňa vyslúžil krásnu, vysnívanú, ale úplne zaslúženú desiatku. V tomto filme ide o homosexualitu iba okrajovo, v prvom rade sa zaoberá detskou prostitúciou, násilím, drogami a to všetko je zobrazené tak kruto realisticky, až vám z toho príde zle. Je to skutočne šokujúci príbeh o Prahe, ako ju nikto nechce poznať. Film je o dvoch veľmi pekne vyzerajúcich 16-ročných chlapcoch, ktorí mali problémy v rodine, a vidina rýchleho zisku ich priviedla k skúseným pasákom, kde sa rýchlo zoznámili vďaka kope modrín s novými pravidlami boja so životom. Uvidíte, čo to znamená byť prostitútom, ako to vedie cez krátke obdobie hmotného blahobytu k absolútnemu zúfalstvu a k drogám. Iba dvakrát sa mi stalo, že sa mi pri nejakom filme tlačili slzy do očí (nie, nerozplakal som sa, na to som príliš veľký cynik...). Pri Titaniku a pri Mandragore. Kým v Titaniku to bol smútok z romanticky vypovedanej rozprávky o potopení sa nejakej lode, ktorá sa potopí tak raz za 100 rokov ďaleko od nás, v Mandragore je to smútok oveľa bližší. Smútok z krutej reality, ktorá sa deje každý deň, v Prahe ale aj v Bratislave, akurát my ju nevidíme a nechceme vidieť. Najdrastickejšie je na tom to, že tento film bol inšpirovaný skutočnou udalosťou, a určite bol spracovaný vernejšie ako spomínaný Titanic. Nečakajte, že diváka bude niekto ľutovať, nečakajte romantický happy-end, autori diváka nebudú šetriť a ukážu holú pravdu - pravdu, ktorú málokto chce vidieť, preto asi tento film v kinách tak ľahko nenájdete. Ale kto číta Ravena, vie, aké filmy má hľadať a kto hľadá, nájde. Najlepší film, ktorý som zatiaľ videl, určite stojí za to hľadanie. Mimochodom, po filme sa konala tlačová beseda s hlavným predstaviteľom filmu, Miroslavom Čáslavkom, ktorý má teraz 20 rokov, a ako povedal, "má přítelkyni, takže ho nemusíme považovat za žádneho úchylu". Všetky úlohy vo filme hrali neherci, ale možno práve preto to zahrali tak dokonale a autenticky. Keby som sa túto informáciu o hercoch nedozvedel z novinárskych materiálov, ani by som o tom nevedel. Proste Mandragora je úplná špica a neviem, či ho na tomto festivale ešte niečo prekoná.

10/10

Nakoniec som už bol po nepretržitom 7-hodinovom maratóne poriadne unavený, našťastie nás organizátori šetrili a pustili iba krátky 50-minútový francúzsky film Otvorené telá. Príbeh je o osemnásťročnom chalanovi menom Rémi. Má školu, ktorá ho nebaví, má priateľa Thomasa, ktorý ho tiež moc nebaví, okrem toho sa stará o ťažko chorého otca a pracuje v obchode so zmiešaným tovarom. Len tak z recesie sa prihlási na castingovu skúšku do pripravovaného filmu a čoskoro skončí v režisérovej posteli. Celý film je v podstate o tom, ako sa Rémi pokúša nájsť seba samého a podľa môjho názoru to bol prvý film na tomto festivale, ktorý sa mi vyslovene nepáčil. Bol nudný, dosť o ničom, s otrepanými a nerealistickými zápletkami (a pritom hrajúce sa na dokonale vážne) a na dôvažok sa mi zdá, akoby film skončil v jeho polovici. Nuž, možno to bolo tou únavou, ale aj tak si myslím, že viac ako dva bodíky si nezaslúži.

2/10

Piatok

Predposledný deň festivalu bol na filmy najbohatší. Hralo sa od 4.hodiny poobede až do 6.00 ráno. Najprv prišiel na rad veľmi zaujímavý program nazvaný Zakázaný celuloid. Išlo o moderovaný program z dejín filmov s gay a lesbockou tematikou. Za 90 minút ste mali možnosť zhliadnuť krátke ukážky z vyše dvoch desiatok najznámejších gay-filmov počas celého storočia kinematografie. Mimochodom, vedeli ste, že prvý gay film vyšiel v tom istom roku ako sa zrodila samotná kinematografia, čiže v roku 1895 ? Volal sa práve "Zakázaný celuloid"... Po tomto filme mal pôvodne nasledovať film "Oscar Wilde", bohužiaľ organizátorom sa nepodarilo získať práva na vysielanie predpremiéry, keďže premiéra tohto filmu bude na Slovensku až 1.januára 2000. Mimochodom, presne ten istý osud postihol aj film "Úplné zatmenie", kde mal hrať nahý Leonardo DiCaprio ešte vo svojom predhviezdnom období. Takže jeho fanúšikovia a fanynky si budú musieť taktiež počkať do 1.1.2000 a namiesto neho sa mohli pokochať Antoniom Banderasom vo filme Zákon túžby. Poďme však pekne po poriadku - po spomínanom moderovanom pásme nasledovali dva dokumentárne filmy Wilde a Passolini, ktoré mapovali život týchto dvoch známych osobností. Pravdupovediac, ani jeden z nich ma nejako špeciálne nenadchol, škoda toho filmu Oscar Wilde, mohol byť oveľa zaujímavejší.

Nálada sa mi aspoň trochu zlepšila po filme Nebozkávam, čo bol francúzsko-taliansky príbeh vidieckeho chlapca, ktorý sa dostal do Paríža a rozhodol sa tam "šľapať chodník". Film má čo do príbehu dosť veľa spoločného s českou Mandragorou, ale zďaleka sa jej kvalitou nevyrovná. Napriek tomu, že aj v tomto filme uvidíte drastické scény, chýba mu akýsi spád, chcelo by to snáď zaujímavejší dej a niečo originálnejšie.

5/10

Po tomto filme nasledovala filmová noc, kde sa premietali 4 filmy. Spomínaný Zákon túžby s Antoniom Banderasom, ďalej tri americké filmy: Biely Milenec (vraj najbrutálnejší film festivalu rozprávajúci o gay scéne Los Angeles), Srdcová trojka (komédia o gigolovi, lesbičke a bisexuálke v komickom milostnom trojuholníku) a na koniec nad ránom Pánska jazda (o ôsmich priateľoch, ktorí sa vybrali na dovolenku, navzájom sa do seba zamilovávajú a "odmilúvajú"). Ja som po zrelých úvahách a po pomerne nabitom týždni (v priemere 6 hodín denne v kine) usúdil, že filmovú noc oželiem. Snáď vám nejaké popisy spomínaných filmov napíše kolega Tom (po roku aspoň konečne niečo napíše do Ravena) a keď nie, snáď sa s nimi stretneme niekedy v budúcnosti.

Toľko teda o piatku, dňa z celého festivalu najbohatšieho na filmy, i keď pre mňa paradoxne na filmy najchudobnejšieho. Aspoň som však spoznal jedného milého chlapca, ktorý sa mi prihovoril počas pozerania jedného z nudných filmov. Bolo vidno, že mu na mne akosi záležalo, bohužiaľ realita je krutá a príbehy v reálnom živote sa, na rozdiel od tých amerických, nekončia happy-endom. Preto by som ho rád pozdravil aspoň v tomto článku :-).

Sobota

Sobota bola posledným dňom festivalu. Po nabitom programe mala toho väčšina už až-až, preto sa v posledný deň premietali poobede dva filmy. Najprv to bol film Coming Out, z produkcie bývalej NDR, čo bol vlastne prvý film s touto tematikou z východného bloku. Autori zvolili skutočne odvážny názov filmu na vtedjšiu dobu, pretože slovom Coming out sa myslí v živote homosexuála zmierenie sa so svojou orientáciou. Každý má svoj "Coming Out" iný, niekto ho má v puberte, iný vo vyššom veku, často sa dokonca človek stihne oženiť a mať deti, a až potom zistí, že ženy nie sú to "pravé orechové". Presne toto sa stalo aj mladému učiteľovi Filipovi, ktorý sa zoznámil, zblížil a nasťahoval k svojej kolegyni Táni. Čoskoro sa mali brať, avšak Filip sa stretne so svojim bývalým spolužiakom, ktorý mu pripomínal minulosť, keď ho k tomuto mladíkovi pútal silný cit. Navyše stretne osemnásťročného Matthiasa, ktorý ho veľmi priťahuje a stanú sa milencami. Film začína samovraždou a potom sa retrospektívne vracia k tomu, prečo sa to vlastne stalo. Čo dodať? Coming out je filmom, ktorý sa na nič nehrá a ukazuje skutočne všedný život a problémy, ktoré sa vyskytujú pri odlišnej orientácii. Práve touto úprimnosťou je jedinečný.

7/10

Posledný film sa volal Dobrodružstvá Priscilly, kráľovnej púšte a bohužiaľ som ho už nevidel. Ide o dobrodružnú cestu v ružovom autobuse, kde cestujú dvaja transvestiti a jeden transsexuál zo Sydney na západ na kabaretné vystúpenie uprostred austrálskej púšte. Stretávajú sa s najrôznejšími ľuďmi, z ktorých len niektorí sú ochotní akceptovať ich odlišnosť; väčšinou však narážajú na nepochopenie a odpor. Úplná harmónia však nevládne ani vnútri trojice, každý má svoje vlastné problémy. Za fasádou rozmarnej show sa skrýva melanchólia, osamelosť a túžba po nájdení životnej rovnováhy.

Čo mám hovoriť na záver?

Poďte, poďme si zaspievať... Gay film festival skutočne musel prekvapiť každého. Dobré filmy, výborná organizácia, dobré ceny, kvalitný a rozsiahly program - takto má vyzerať jedno kvalitne pripravené podujatie. Atmosféra bola výborná, nemuseli ste sa obávať, že vás niekto bude obťažovať ani nič podobné. To, čo všetkých návštevníkov tohto festivalu spájalo, bola totiž tolerancia. A tak to má byť. Dovidenia o rok!

Celkové hodnotenie

9/10

Gaius Julius MIRSOFTus

Epilogue

Ružové ponožky, modré sloníky, dlhá cesta, pekní chlapci, ružové sloníky, stromy míňajú cestu, všetko sa hýbe čoraz väčšou rýchlosťou, nevnímam svet, utekám, utekám, utekám. Zrazu sa všetko zastavuje a ja sa ocitám na mne trochu známom mieste. Teda, predsa trochu zmenenom.

Sekretariát pána boha, čo si želáte?

Dobrý deň, ja som tu mal dohodnuté stretnutie, viete, pán boh ma musel istým spôsobom "upraviť" pre potreby napísania jednej recenzie a teraz by som sa rád vrátil do pôvodného stavu.

Momééént....

(sekretárka chvíľu vášnivo telefonuje v mne neznámej reči)

Pán boh vám odkazuje, že to nebude možné. Viete, medzitým boli voľby a ten, s kým ste sa vy dohodli, tu už nie je. Ďalší.....