ČASŤ ŠTVRTÁ:
AKO REDAKCIA TAKMER ZAMRZLA, ÚSPEŠNE ODMRZLA A PRI POHĽADE NA ZÁHADNÉHO TVORA
V DRACULOVOM HRADE OD HRÔZY PRIMRZLA.
Nedeľa, 21. januára
Čím ďalej sa plavíme hore prúdom rieky tečúcej z Transylvánskej vrchoviny, tým väčšia zima otriasa našimi, pri počítačoch
vypestovanými telami. Dnes ráno teplomer ukazoval dobrých mínus osemnásť stupňov a keďže oblečenie každého z nás
primomína skôr zle pozošívané vrecia od múky, deravšie ako ementál a fľakatejšie než použitý pijak na atrament, podaktorí
z nás to znášajú veľmi obtiažne. Okolo obeda to dokonca zašlo tak ďaleko, že sabotér Zollino to už nevydržal, strhol zo
stožiara deravú vlajku Slovenska a so zadosťučinením sa do nej zababušil. Zabudol však na to jednu maličkosť. Vlajkta totiž
vo vlhkom prostredí zmrzla takmer na kosť, čo Zollinovi spôsobovalo značné ťažkosti pri "obliekaní". Nakoniec to vzdal,
rozlomil ju na dva kusy a šmaril po vlkoch, ktorí sa neustále obšmietali na neďalekom brehu. Ak to takto pôjde ďalej, zanedlho tu
všetci pomrzneme alebo zahynieme od hladu, pretože ryby, ktoré TRIMmM loví z vody, takmer ihneď potom zmrznú na kosť. Orzyn
síce vtipne poznamenal, že aspoň nepotrebujeme chladničku, no pohľad väčšiny z nás ho presvedčil o tom, že pri ďalšom podobnom
vtipe poletí cez palubu. Po tomto malom incidente odkráčal dolu do podpalubia a začal veľmi intenzívne zoškrabovať námrazu
z jeho obľúbenej vysielačky.
Ani večer sa takmer nič nezmenilo, akurát teplota klesla o ďalších sedem stupňov. Nakoľko nemalo význam len tak postávať na palube,
išli sme si ľahnúť s tichou prosbou, aby z nás do rána neboli len nehybné kusy ľadu.
Pondelok, 22. januára
Dnešné ráno by sa dalo považovať za viac než zaujímavé. Okolo šiestej ma prebudil akýsi podvedomý dojem, že kdesi v mojej blízkosti
niečo horí. Preto som silou vôle otvoril jedno oko a zistil, že to druhé budem musieť rozmraziť zapaľovačom, pretože mihalnice mi cez noc
primrzli jedna k druhej. Po tejto procedúre sa moja telesná schránka dopotácala hore na palubu a neverila vlastním očiam. Zollino sedel
v prednej časti paluby a ohrieval si ruky nad ohníčkom (teda, skôr menšou vatrou...), ktorý založil priamo na drevenej podlahe. Ako palivo
použil časti lode, takže za iných okolností by sa dalo povedať, že napomáhal recyklácii. Tým onedlho prebudil aj zvyšnú časť posádky, ktorá
v domnienke, že horí celá loď, svorne naskákala do mrazivej vody medzi plávajúce kusiská ľadu. O pol hodiny som z rieky konečne vytiahol
aj Thekk, takže posádka, klepúca sa od zimy, bola opäť v bezpečí. Až pri preventívnom prepočítavaní kapitán Mirsoft zistil, že nám chýba
Bravo a Abela. Smutná to strata, ale čo narobíme? Avšak aspoň jedná dobrá správa nás potešila. Bravo s Abelom zmizli v temných vodách
rieky, no namiesto nich sme na palubu vytiahli Morfa, dávneho to utopenca na úteku, ktorý sa - vôbecnechápemako - objavil v týchto
končinách. Nesmierne nás to prekvapilo, pretože každý z nás si dávno myslel, že jeho priblblé poznámky už nikdy nezačujeme. Ako vidieť,
mýlili sme sa. Len čo vyliezol na palubu a otrepal zo seba väčšinu námrazy, začal nás balamutiť historkami o akomsi festivale, ktorého sa
medzitým zúčastnil. Nikoho to nezaujímalo, pretože za primárny problém sme považovali Zollina, stále tvrdohlavo sediaceho pri ohni a
práve prikladajúceho celé kormidlo. V tomto čine sme mu rázne zabránili, vatru uhasili a jeho do podpalubia k výslúžilému veteránovi Tomovi
uzavreli. Po ohni zostala v podlahe menšia diera, o ktorej existencii sa na vlastnej koži presvedčil Jones, vzhľadom na to, že do nej spadol.
Asi o piatej popoludní okolo lode vznikla menšia žiara. Očakávali sme len to najhoršie, no napokon sa v prednej časti lode objavil havran.
Kupodivu živý. Je toto azda znamenie od nášho dobrodinca, veľkého Rejvna McHavrana IX.? Asi áno, preto sme havrana od tej chvíle
považovali za nášho maskota lode.
Večer nás náš chmeľník Kašo informoval o stave zmutovaného chmeľa, ktorý s toľkou láskou a obetavosťou pestoval pre náš pivný motor.
Dozvedeli sme sa nepotešujúce správy. Chmeľ totiž nevydržal toľké mrazy a definitívne odmrzol. To znamená, že veľmi ďaleko už asi nedoplávame.
Hádam to vydrží aspoň po Draculov hrad, kde určite kotví loď Riki Objaviteľ a na palube možno bude mať nejaký ten sud piva, o ktorý ju radi oberieme.
Ak nie... no, na to radšej nik z nás nemyslí.
Utorok, 23. januára
Zollino celú noc chodil nervózne hore dolu, za čo ho Tom patrične odmeňoval nadávkami. Z toho dôvodu sme sa takmer vôbec nevyspali. Čo bola
príčina Zollinovej nervozity, to sa nepodarilo zistiť nikomu z nás. Možno spriadal ďalšie sabotérske plány, ktovie.
Aj okolo obeda teplomer nameral iba mínus dvadsať stupňov, z čoho sme múdro úsudili, že sa naďalej veselo ochladzuje. Našťastie, práve vo chvíli, keď
ručička na ukazovateli stavu piva v motore takmer klesla na nulu, zbadal náš navigátor Joda v diaľke hrad a len pár kilometrov od nás kotvila loď. Predpokladli sme,
že to bude loď Riki Objaviteľ a naša teória sa potvrdila. Pre istotu Mirsoft zakotvil trochu opodiaľ v kroví a my sme sa pripravili na vylodenie. Konečne.
Do baťohov si každý z nás nahádzal len to najnutnejšie, to znamená, že jednu zmrznutú rybu, poľnú fľašku zmrznutej vody, samozrejme noutbúk, však čo keby sa nám
zachcelo zapařiť si po sieti, a podaktorí si ukoristili aj sekery alebo kudly. Takto vyzbrojení a poriadne premrznutí sme vyrazili smerom k lodi Riki Objaviteľ.
V polke cesty naraz Mirsoft prudko zastal, čo malo za následok menšiu zrážku jednotlivých členov výpravy, ktorí išli v rade za sebou. Veľavýznamne sa na
nás pozrel a skonštatoval, že vzhľadom na momentálnu zmenu prostredia z vodného na suchozemské, mali by sme si zvoliť nové funkcie. Po menšej odmlke
Morf skonštatoval, že o tom by sa malo rozhodnúť až po tom, čo sa pozrieme na zúbok lodi Riki Objaviteľ. Všetci jeho návrh odsúhlasili, preto naša výprava pokračovala
v ceste. O pätnásť minút sme boli pri lodi a odhodlane, sťaby nefalšovaní mariňáci sme sa zakrádali hore na palubu. Každý z nás sa dohováral pohľadmi, veď
nie nadarmo sme pařili všetkých tých Dúmov, Half-lajfov, Rejnbov Siksov a podobné hry, ktoré mali s momentálnou situáciou veľa spoločné. Teda až na to, že
nikde neboli žiadne zmutované príšery, o teroristoch ani nehovoriac. Zollina samozrejme nerátam, pretože ten patrí do nášho tímu...
Do piatich minút sme mali loď zabezpečenú, pretože na nej vôbec nikto nebol. Samozrejme okrem dvoch väzňov, ktorých sme ochotne prijali do našich radov. Predsa - kto nevyhovuje
posádke lode Riki Objaviteľ, určite bude vyhovovať nám. Volajú sa Mayday a Spyros.
Pri podrobnej prehliadke nás potešilo veľmi veľa užitočných objavov. Po prvé sme našli oblečenie, takže už nemrzneme, jedla tam mali tiež dosť, čiže už ani nehladujeme
a dokonca boli celkom dolu v kúte uložené asi štyri veľké sudy s pivom, ktoré sa výborne hodia pre náš motor. V podstate by sme mohli ukoristiť celú loď a im prenechať ten
náš vrak, ale až takí neľudskí zase nie sme. Preto naša výprava iba zabavila väčšinu zásob na palube a dokonca veterán Tom našiel bedňu plnú zbraní. Boli tam nejaké samopaly
typu Kalašnikov, ale aj zopár devín. Aj tento materiál sme zabavili a vyzbrojení ako Rambovia sme na breh vykotúľali všetky sudy. Tie potom Kašo, Morf, Jones a TRIMmM
odkotúľali na našu loď. My sme sa medzitým ukryli do lesa. Veď čo keby sa náhodou vrátili majitelia lode? V rekordnom čase boli naši sudováľači naspäť a ako sa zdalo, už
stihli pivo mierne otestovať. Samozrejme, že na sebe. Po ich príchode Mirsoft začal udeľovať nové funkcie. Seba určil veliteľom. To sa dalo očakávať, takže nik neprotestoval.
Mne strčil do ruky dve deviny a opásal ma Kalašnikovom, čím ma oficiálne pasoval za mariňáka. Keď som sa ho prekvapene opýtal, ako na niečo také prišiel, odpovedal, že
vraj keď tak rád pařím 3D strieľačky, určite sa uplatním ako armádny expert. No spánombohom. Tá predošlá funkcia sa mi rozhodne viac pozdávala, ale čo narobím. Orzyna
vymenoval za nášho nového navigátora, pretože ako veliteľ usúdil, že Orzyn musí mať po tých všetkých dungeonoch a RPGčkach veľmi dobrý zmysel pre orientáciu v priestore.
A aby to nejako zaklincoval, vrazil mu do ruky kompas. Kašovi zavesil na krk všetky zásoby a tým ho vymenoval za zásobovača. Jones presedlal z funkcie strojníka na funkciu
prieskumníka, pretože podľa Mirsofta musí vedieť dobre utekať (keby ho odhalili), vzhľadom na jeho záľubu v behačkoidných hrách. TRIMmMovi aj naďalej ponechal jeho
funkciu lovca, pretože potraviny budeme určite ešte potrebovať. Akurát mu do rúk vtlačil ďalšieho Kalašnikova, vraj aby sa mu lepšie lovilo. TRIMmmM ho však s pohŕdavým
pohľadom hodil na zem a prehlásil, že on si vie poradiť aj bez streľných zbraní. Mirsoft to ocenil a Kalašnikova mi zavesil na druhé plece. Takže teraz ledva stojím a keby som sa
mometntálne postavil na váhu, pravdepodobne by to nevydržala. Thekk sa nechcela vzdať svojej funkcie a Mirsoft jej v tom ani nebránil. Predsa len ako jediná z nás
vie variť. Zollino chcel silou mocou vykonávať prácu druhého mariňáka, ale hlasovanie ho jednoznačne presvdčilo o tom, že sabotérovi zbraň do ruky rozhodne nedáme.
Morf a ostatní čelnovia výpravy boli zaradení do skupiny s názvom Záložný tím, a to konkrétne s označením Záložak 1, Záložák 2, Záložák 3, Záložák 4 a Záložák 5. Z ich strany neboli
žiadne protesty, pretože aspoň momentálne nemali nič na práci a taktiež nemuseli vliecť nijaký náklad, čo podaktorých z nás tak trochu štvalo. Keď už sme mali nové funkcie
udelené, ktosi navrhol, aby sme sa voľakde utáborili a vyčkali do rána. To vôbec nebol zlý nápad, pretože z tých Kalašnikovov som už mal odraté obe plecia a Orzyn tiež tvrdil,
že po tme sa mu zle orientuje. V RPGčkach to vraj má ľahšie. Tam si v prípade tmy vykúzli svetlo a je po probléme. Po tomto príspevku zo strany nášho tímového navigátora sme
zhodili náklad na zem, určili nočné hliadky a konečne zaspali.
Streda, 24. januára
Ráno sa ako prvý zobudil Kašo, ktorý mal mať nočnú hliadku (ako sa zdalo, zrejme nemal...) a veľmi ochotne nás všetkých pozobúdzal s tvrdením, že vraj už sme toho leňošenia
mali dosť. Thekk rýchlo uvarila nejakú patlaninu z rýb a korienkov, ktoré nazbierela v lese, takže sme nakoniec plní elánu opäť vyrazili na cestu. Samozrejme až po tom, čo Orzyn
vyliezol na najvyšší strom a zistil, ktorým smerom vlastne máme ísť, keď sa chceme dosatať na tú debilnú zrúcaninu, kvôli ktorej vzniklo toto zdržanie na našej ceste na ostrov Mon' Itor de la
Harddrive. Na cestu sme vyrazili asi o pol siedmej ráno a okolo deviatej večer Orzyn spozoroval podozrivé svetielka vzdialené len niekoľko kilometrov. Každý z nás zaostril zrak (no...
niektorým - vrátane mňa - to išlo dosť ťažko, pretože už aj bez toho boli krátkozrakí alebo ďalekozrakí) a napokon sme úsudili, že tie svetlá pochádzajú určite z Draculovho hradu.
Otázka však znela: prečo sa, safra, svietilo v zrúcanine hradu, opusteného už niekoľko storočí? Mysliteľ Zollino mal pripravené ihneď dve teórie. Buď si to tam vysvecujú členovia
výpravy z lode Riki Objaviteľ, alebo... Ehm, tá druhá možnosť sa nám zdala jednak dosť nepravdepodobná a jednak nám pri nej vstávali vlasy do vertikálnej polohy. Overiť sme si to
mohli iba jedným jedinkým spôsobom. Preto náš veliteľ nesmelo pridal do kroku a o necelú hodinu sme stáli pod hradbami starého, mierne zrúcaného, ale kupodivu ešte zachovaného
hradu. V hornej časti nad útesom boli malé okienka, z ktorých skutočne vychádzalo svetlo. A práve to nás desilo. Veliteľ Mirsoft v tejto chvíli usúdil, že toto je práca pre mariňáka, a tak
ma s dvoma devinami v ruke, dvoma samopalmi typu Kalašnikov na pleciach a plnými zásobníkmi, vystrčil pred seba. Pomalým krokom som pristúpil k starej, rozpadnutej bráne
a vstúpil na bývalé nádvorie hradu. Posledné čo si pamätám boli dve červené oči stojace vo dverách hradu, záblesky od hlavne oboch devín a zvuk výstrelov. Potom som od hrôzy
omdlel, podobne ako väčšina našej výpravy pri pohľade na tvora stojaceho priamo pred nami...
Určite vás zaujíma, ako táto dramatická udalosť nakoniec dopadla. Bola bytosť stojaca vo dverách Draculovho hradu skutočne Dracula? Nebol to len nevydarený žart zo strany členov
výpravy z lode Riki Objaviteľ? A ak áno, trafil Ondrew niekoho pri jeho bezhlavej, ale značne berserkoidnej streľbe tesne pre tým, než stihol omdlieť? Dostanú sa členovia redakcie živí
a zdraví naspäť na svoj vrak lode? A dostanú sa vôbec niekedy na vytúžený ostrov Mon' Itor de la Harddrive? Ako vždy sa odpovede na väčšinu otázok dozviete pri ďalšom Denníku
redakcie Raven. Dúfam, že vám pri čítaní posledného zápisu neošediveli všetky vlasy od hrôzy... bu, bu, bu!
