HIT LIST

---

Nedávno som mal zaujímavý telefonát. Volal mi jeden známy a šokoval ma otázkou, či nepoznám niekoho, čo má kartu s ktorou môže platiť v zahraničí. Čo o to, na tom by ešte nebolo nič šokujúce, ale udivujúci bol dôvod na čo to potreboval. Ja by som jeho slová voľne parafrázoval: "Práve som dočítal Wiliamsa a chcem si objednať cez internet posledný diel a na to potrebujem číslo nejakej v zahraničí uznávanej karty. Keď by som ho objednal u jednej firmy u nás, mám to tu za 6 týždňov, keď priamo v Londýne, mám to tu do týždňa. A ja to chcem mať hneď." Neveriacky som sa ho opýtal, či skutočne chce čítať tú knihu v angličtine. Vraj áno. Vraj nie je ochotný čakať neviemdokedy kým tá kniha vyjde v Čechách, keď ju navyše, tak ako to v poslednom čase bratia Češi robia, rozdelia na dve knihy. No a najhoršie nakoniec, vydavateľstvo ju v edičnom pláne na tento rok nemá. Snažil som sa mu dohodiť sesternicu jednej mojej známej, čo študuje priamo v Londýne, ale napokon vysvitlo, že tá kniha by aj za jej pomoci tak či tak nedorazila skôr ako o 5-6 týždňov.

O akú knihu sa vlastne jedná, je skutočne taká dobrá, aby bolo nutné okolo nej robiť také haló? Pokúsim sa na túto otázku odpovedať, ale tak ako všetky články v Ravene, tak aj toto je len môj subjektívny názor.

V prvom rade musím podotknúť, že som už unavený z nekonečných ság, ktoré sa v poslednom čase objavujú na knižnom sci-fi&fantasy trhu. Viem pochopiť, prečo ich autori píšu (peniaze) a tiež viem pochopiť, prečo ich vydavatelia vydávajú (zase len peniaze). Ale čo úbohý čitateľ, ktorý kým skompletizuje zbierku zostarne o pár rokov?

Z toho dôvodu, keď som v roku 1996 na pulte v kníhkupectve uvidel hrubičiznú knihu od Tada Williamsa s názvom Trůn z dračích kostí, potešil som sa. Konečne fantasy kniha, ktorá vyzerá byť dobrá a má iba jednú časť. Naivne som predpokladal, že to čo chcel autor povedať, sa do takej 758 stranovej knihy vojde. Nehľadiac na to, že ani na zadnej strane obálky, ani nikde v knihe nie je zmienka o tom, že by existovalo nejaké pokračovanie.

Nemôžem obísť môj názor na túto, dnes už viem, že prvú časť. Sledujeme v nej osudy siroty Seomana, princezny Miriamele, princa Joshuu, starovekej rasy Sithov a ich snahu zabrániť návratu Inelukiho. Ineluki je jeden z pradávnych Sithov, ktorý zahynul v boji proti ľudskej rase, ale napriek tomu sa snaží o návrat do ríše živých za pomoci zla a temných kúziel, sprostredkovávaných tajomným Pryratesom a Joshuovým bratom, kráľom.

Poviem vám, počas celého čítania som bol z knihy sklamaný. Napriek veľmi dobrému rozprávačskému umeniu Tada Williamsa. V knihe bolo také množstvo scén, ktoré mi zaváňali plagiátorstvom, ako som ešte nikdy nezažil. Častokrát som sa pri čítaní pristihol, že mám pocit ako keby som túto scénu už niekdy čítal. Ani nie tak slovami, ako skôr atmosférou, prostredím a spôsobom odohrávania sa scény. No najväčší šok som zažil na konci. Kniha nekončila. Išiel som do vývrtky, chytali sa ma mdloby, bezvedomie. Naletel som.

Na druhý a tretí diel s názvom Kámen rozluky (ako som bol spomínal, v originále je to jeden diel o cca 700-800 stranách) som musel čakať až do roku 1997 - mám pocit že vyšli niekedy pred vianocami, presne ako v roku 1998 pred vianocami vyšiel štvrtý a piaty diel s názvom Věž zeleného anděla.

Môžem však smelo prehlásiť, že tieto diely sú lepšie než ten prvý, autor v nich používa už svoje vlastné nápady, oboznamuje čitateľa s históriou národa Sithov, vymýšľa si svoje vlastné reálie. Podarilo sa mu skutočne vytvoriť vlastný svet, s vlastnými zákonmi vychádzajúcimi z histórie vymysleného sveta.

Nie je to ľahké čítanie. Prvé tri diely ešte ušli, lebo množstvo postáv, ktorých osudy autor sleduje, konali zväčša spolu, ale postupne sa dej zamotával. Autor nás neraz prekvapí dejovými zvratmi, ktoré spôsobia rozdelenie priateľov i nepriateľov a tak vo Věži zeleného anděla skáčeme z miesta na miesto a sledujeme nielen osudy rozdelených hlavných postáv, ale postupom času pribúdajú nové postavy a tak sledujeme aj ich konanie.

Nie že by som bol za priamu dejovú líniu, za jedného hlavného hrdinu a'la Mark Stone, ale Tad Wiliams rozohral úplný koncert a postáv v jeho diele, ktoré majú zásadný vplyv na udalosti je snáď viac než hráčov v NewYorskom symfonickom orchestri. No a my, čitateľ, sme nútení chvíľu čítať osudy Seomana, chvíľu osudy princezny Miriamele, chvíľu osudy starej slúžky Ráchel, chvíľu Pryratesa, chvíľu Sithov, chvíľu ..., chvíľu ... chvíľu ... Jedno sa však musí Tadovi nechať. Má to pekne a dobre prešpekulované. Ale je to nesmierne únavné a dlhé.

Áno, dlhé. Napriek tomu, že čitateľ má pocit neustáleho deja, neutálych činov, je to dosiahnuté len tým množstvom dejových línií, ktoré sme nútení sledovať. Keby autor opisoval osudy napríklad len nejakých 5-10 postáv, takú rozsiahlu knihu by nemal šancu napísať bez toho, aby sa čitateľ nudil, alebo aby sa autor neopakoval. Niekedy dej pôsobí, ako keby bol autorom násilne brzdený, postavy robia také veci, len aby sa oddelili od hlavnej skupiny postáv a my sme boli nútení sledovať o jednu dejovú líniu viac.

Teda, pokúsim sa na záver odpovedať na otázku, či si kniha zaslúži, aby kvôli nej ten môj známy robil takú paniku. Tad Williams si zaslúži obdiv, že sa vyzná v tom koncerte, ktorý rozohral. Navyše má dobrý rozprávačský štýl. Vytvoril si vlastný svet, ale napriek tomu mne sa zdá, že príbeh zámerne naťahuje a odďaluje konečné vyvrcholenie. Je to skutočne únavné čítanie cca 2500 strán. Strán napísaných veľmi slušným štýlom, ale je to len remeslo. Hodnotím celú ságu (teda vlastne len tých päť kníh, ktoré vyšli) len ako mierne nadpriemerné dobre remeselne zvládnuté dielo.

Ale viem pochopiť aj snahu môjho známeho, dozvedieť sa čo najskôr, ako to vlastne skončí, ale rozhodne by som nebol ochotný obetovať toľko čo on. Určite sú aj lepšie knihy, ktoré sa oplatí prečítať si v originále.

MmM

6/10