HIT LIST

---

Když mě brali za vojáka
stříhali mě dohola,
já vypadal jsem jako blbec,
jak i všichni dokola...

Mám niekdy veľkú zlosť na matku prírodu, či kto to vlastne rozdeľuje nadanie, že aj mne neprisúdila čosi. Teda vlastne prisúdila mi: hudobný hluch a nezmysel pre rytmus. Preto nespievam, netancujem a nehrám na žiadny hudobný nástroj. A strašne ma to niekedy serie, prepáčte vy útlocitnejší za výraz. Zvlášť ma to srdí vždy po nejakej akcii ktorá ma chytí za srdce. Aké by to bolo krásne vedieť hrať napríklad na ťahaciu harmoniku, alebo dudy (po slovensky gajdy, ale tento výraz sa mi nepáči)... Môcť ventilovať svoje starosti, ale i radosti ... Čítal som jednu knihu o hráčovi na gajdy (že dudy znie lepšie?), ktorý žil na samote v drsnej škótskej prírode a keď mal pocit beznádeje tak sa postavil na skalný výbežok nad údolím a hral, hral tak dlho až hudba odplavila jeho žiaľ, jeho starosti... A naopak, v radostných chvíľach informoval okolitú zverinu o tomto svojom pocite. Závidím mu.

Zatímco se koupeš, umýváš si záda,
na největší loupež ve mně se střádá,
tak, jako se dáváš vodě,
vezmu si tě já, já - zloděj...

A závidím aj Jaromírovi Nohavicovi, ktorý ma včera večer - t.j. 30.11.1998 - presvedčil o tom, že hudobný nástroj je krásny a perfektný ventil na pocity, ktoré vlastne vždy držíme vo svojom vnútri. Veď buďme úprimní, kedy ste dali najavo svoje vnútorné pocity? Ešte tak zlosť a nenávisť. Toho je naozaj okolo nás dosť. Ale čo takto, kedy ste naposledy prejavili smútok, radosť, lásku k blížnemu svojmu?

Až obuju si papírové boty,
až moje stará pochopí ,
že nejdu do roboty ....

Ako vás už určite napadlo, mal Jaromír Nohavica včera večer koncert, v bývalom ObKaSSe na Vajnorskej ulici. Okrem piesní ma na ňom vždy fascinovalo, akú atmosféru vie vytvoriť a ako vie nadviazať kontakt s divákmi, ak sú rovnakej krvnej skupiny. Ak mu dajú najavo, že ho majú radi, rozdá sa.

Zapínám telefon - záznamník cizích citů,
špatné zprávy chodí jako policie za úsvitu,
jsem napůl bdělý a napůl ješte v noční pauze,
měl bych se smát, ale mám úsměv Mikymauze,
rána bych zrušil...

Mal som ho rád ako speváka a skladateľa už za socializmu. Neviem či viete o tom, že robil mnohé texty piesní Marii Rotrovej. Za socializmu to bola jediná možnosť ako mohol verejne publikovať svoju tvorbu. Ináč len hrával na vysokoškolských internátoch a sem tam ho nejaký odvážny usporiadateľ pozval na nejaký festival. O vydaní platne či kazety nemohol veru ani len snívať. A tak som bol - a to nielen ja - nútený počúvať jeho piesne na tajne nahratých nahrávkach z vystúpení, ale o to boli vzácnejšie a krajšie. Čítal som raz rozhovor s ním, kde sa vyznal zo svojich pocitov a kde ma zaujali jeho slová o tom, prečo mu veľmi málo dovoľujú vystupovať. Povedal, že on vyberá piesne, ktoré zahrá, priamo na koncerte, že ventiluje svoje pocity a vníma atmosféru v sále a tomu prispôsobuje svoj výber. No a za socializmu musel dopredu odovzdať zoznam piesní, ktoré bude hrať, aby si ho ktosi mohol pozrieť a zoškrtať tie, ktoré sa mu nepáčia (cenzúra v praxi). A on bol potom nútený hrať presne podľa toho zoznamu, bez ohľadu na to, akú mal náladu. Verím, že sa mu potom hralo ťažko a viem už aj prečo ten zoznam takmer nikdy nedodržal a viem aj, prečo ho vlastne potom nemohli na koncerty pozývať.

Zatanči, jako se okolo ohně tančí,
zatanči jako na vodě loď,
zatanči jako to slunce mezi pomeranči,
zatanči, a pak ke mně pojď...

O tom, že Jaromír Nohavica je citlivý človek svedčia aj texty jeho piesní, ale presvedčil ma o tom aj na včerajšom koncerte. Začal nostalgicky a smutne, zrejme mal akýsi svetabôľ. Ale po zahraní niekoľkých smutnejších, keď atmosféra v sále dostala akúsi komornejšiu atmosféru a vo vzduchu bol priam hmatateľný nostalgický splín, vytiahol svoju "heligónku" (staručkú ťahaciu harmoniku, vraj po jeho starom otcovi približne z roku 1920!) a spustil aj niečo veselšie, rezkejšie a potom zase smutnejšie ... Ale väčšina piesní, ktoré včera zahral, patrila k tým vážnejším. Ale krásnym. A práve pri počúvaní krásneho zvuku jeho gitary, ťahavých a plačlivých tónov "heligónky" som pocítil tú ľútosť nad tým, že ja neviem zo seba pocity dostať takým krásnym spôsobom.

Ve městě jménem Jeruzalém, v hlavním městě římské kolonie,
na sklonku velikonoc Pilát si ruce myje,
otrhaný Ježíš stojí opodál, dav se mu směje zblízka,
jak je to dál? Dál se háže kamením a píská ...

Hral krásne, spieval perfektne - vždy mi najviac vadilo na spevákoch populárnej hudby, že v momente keď mali spievať naživo, nedokázali zaspievať tú pieseň bez chýb, sem tam im ujde tón, sem tam namiesto hlasu škrekot, a podobne. Nie tak Nohavica. Aj vďaka perfektnej práci zvukára Jána Dubena, zahral všetko krásne, čisto, bez zmien rytmu. A to pokladám za umenie. Kto vie, ten vie. Dal divákom v sále viackrát najavo, že ho ich láska k jeho hudbe teší, ak by som ho mal citovať: "Cítím se tady bezpečně.." či tak akosi to povedal. Preto si dovolil zahrať aj tri nové piesne, ktoré podľa jeho slov ešte vlastne nie sú úplne dokončené ale skúsil to. A dostalo sa mu za to odmeny v podobe dlhotrvajúceho potlesku.

Tři čuníci jdou,
v řadě za sebou,
ťápají si v blátě,
cestou necestou ...

Jedinou škvrnkou, ktorú možno nikto iný nepocítil, bola žiadosť jedného mladého, cca 10-11 chalana, aby zahral Tři čuníky. Bolo na Jardovi vidieť, ako veľmi sa mu do tej piesne nechce. A podľa mňa právom, vôbec sa nehodila do celkového ladenia koncertu, úplne vybočovala. Napokon ju zahral, ale bolo cítiť, že mu nejde od srdca. Ale taký je už osud niektorých piesní - divákom sa páčia a žiadajú si ich, hoci samotný autor môže hlboko ľutovať, že ju vôbec vypustil na svet.

Ještě mi scházíš, ještě jsem nepřivykl,
že nepřicházíš, že nepřijdeš,
že zvonek nezazvoní, dveře se neotevřou,
že prostě jinde s jiným jseš,
ještě mi scházíš, ještě stále mi scházíš...

Koncert (podľa jedného z usporiadateľov, ktorého rozhovor som tajne vypočul) sa natiahol vďaka prídavkom cca o 40 minút. A potom nastala vec, ktorá poteší a ja osobne ju vídam málokedy - autogramiáda po koncerte. Je to síce trochu komerčný ťah, ale prečo nie?

Bolo síce na Nohavicovi vidieť, že má toho dosť, ale bol veľmi príjemný a ochotný, s každým prehodil slovko dve a všimol som si, že skutočne hovoril pravdu, keď povedal, že tak ako si my prezeráme na javisku jeho, prezerá si on nás. Viacerým, čo si dávali od neho podpisovať cédečko či kazetu, povedal kde presne sedeli. Aj ja mám dve podpísané kazety, ale žiaľ podpisy zlatou fixkou na oskenovanom obrázku nie sú príliš vidieť, tak som si dovolil aspoň šípkou naznačiť, kde sa nachádzajú. Ak si oči vyočíte, určite ich uvidíte.

Když se snáší noc na střechy Petěrburgu,
padá na mě žal,
zatoulaný pes nevzal si ani kůrku chleba,
kterou jsem mu dal.
Lásku moji kníže Igor si bere,
nad sklenkou vodky hraju si s revolverem,
havran usedá na střechy Petěrburgu,
čert aby to spral.

Čo dodať na záver? Snáď len veľké ĎAKUJEM. Lebo tak čisto na duši som nemal už strašne dlho. A vy, ktorí ste tam neboli, môžete ľutovať. Ale zase máte možnosť, napraviť to svojou návštevou budúceho koncertu. Lebo ako povedal: "..rád sem jezdím a budu jezdit dál."

MmM

9/10