HIT LIST

---

NÁVRAT AKČNÉHO BRDU

V TOMTO ČLÁNKU BOLI POUŽITÉ CITÁCIE Z KNIHY "KMEŇ ANDROMEDA"
(M.CRICHTON, TATRAN, 1971)

JEREMY STONE"

"Volá sa Freeman. Gordon Freeman. Je to vedec. Či skôr bol. Teoretický fyzik, alebo tak nejak. Do komplexu prišiel práve v ten deň, keď sa to stalo - Dosť skoro na to, aby si namiesto neho nenašli náhradu. Experiment sledoval priamo z miesta činu. Pravdepodobne sa dostal do kontaktu s cudzincami. Je ozbrojený a nebezpečný. V žiadnom prípade vám nesmie ujsť."

Doomoviny. Sú všade - Mesiac čo mesiac zaplavujú trh s novinkami, tlačia sa, pchajú sa, len aby svetu znova a znova predviedli, čo tu už neraz bolo. Sťaby plnohodnotní nasledovníci svojich behačkovo-strieľačkových predchodcov donekonečna nútia hráča behať bezduchými krajinkami, vyvražďovať bezduché potvorky, bojovať za bezduché ciele, "baviť sa" u x-rokov starého dädmaču. Ich jediným lákadlom je spracovanie - Lež zatiaľčo v strieľačkách sa vývojári predháňali v kvalite skrolingu, vo farebnosti a svižnosti, moderné fps sa snažia zaujať leda tak svojimi hardwarovými nárokmi a SKORO originálnymi prostrediami. Len máloktorá 3D šutrovina sa zmohla na viac; na atmosféru, ktorá by hráča pohltila, zažrala by sa do neho a nepustila by, kým by neoslepol, nezdochol alebo nevyhral... Na hrateľnosť hodnú označenia "prudko návyková"...
Veru, máloktorá.
Minulý rok bola len jedna.
HALF-LIFE.

"Čím viac sa dozvedáme, tým viac to ľudstvo stojí.

R.A.JANEK"

"Celý komplex sa v priebehu niekoľkých hodín zmenil z najbezpečnejšieho miesta na svete v gigantický hrob - Pascu presiaknutú jediným všeničiacim slovíčkom: BIOHAZARD. Ak sa aj niekomu podarilo uniknúť pred... Pred TÝM... V žiadnom prípade nemohol prežiť stretnutie so svojimi záchrancami. Musíte pochopiť, že ľudstvo si nemôže dovoliť riskovať. Tento pokus bol omyl, a ako taký musel byť napravený. V KAŽDOM svojom dôsledku."

Napísať, že Half-Life je dlhoočakávaným boomom začínajúcim novú éru 3D strieľačiek, je pre mňa skoro neodolateľným lákadlom. Ušetrilo by to kopu času - A energie. Žiaľ... Nie je to pravda. Half-Life je doomovina ako každá iná. Quakovský endžin, osvedčené ovládanie, množstvo zbraní a ešte viac nepriateľov... Líši sa len jediným detajlom: Má to, na čo vývojári ostatných fps väčšinou zabúdali. DEJ. Príbeh. Myšlienku. Hráč sa vžíva do role študovaného vedátora - Jednej z obetí nevydareného experimentu uväznenej hlboko v podzemí hyperutajeného vedecko-vojenského mestečka. Spočiatku nevinne vyzerajúca katastrofa sa však rýchlo mení na strhujúci horor; ruiny multimiliardového projektu sa stávajú bojiskom, v ktorom rýchlo sa šíriace hrôzyplné bytosti požierajúce všetko živé i neživé predstavujú len to menšie zlo. Bojisko, na ktorom sa v priebehu niekoľkých hodín z hráča - radového fyzika - stáva nemilosrdná vraždiaca mašina, chladnokrvný fanatik, nevypočítateľná beštia schopná rozdrtiť na prach každého nepriateľa, zaháňajúca na ústup celé armády, dobýjajúca Iné Svety... Stvorenie v kruhoch znalých zvané i NASRANÝ MATFYZÁK!

"Privolali sme ich, tak prišli. Sú trestom za naše neospravedlniteľné chyby - Za našu neskrotnú túžbu po poznaní, nezodpovednú detinskosť. Čo bude ďalej... Ťažko povedať. Tentoraz sme mali šťastie. Nabudúce sa však žiadny Gordon Freeman zjaviť nemusí."

Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Nie je všetko dobré, čo recenzenti ospevujú. Toť pravidlá, na ktoré by mal každý čitateľ NEUSTÁLE myslieť.
Čo tým chcem povedať?
Nuž, Half-Life je zázrak. Dokonalý spád, dynamický dej, napätie, o akom sa nejakým Blooodom a podobným prudko komerčným magorinám ani nesnilo... Neraz sa mi javil ako zhmotnenie mojich ideálov: Neustále sa vyvíjajúce veľdielo zo začiatku excelentne navodzujúce atmosféru sťaby vystrihnutú z Crichtonovej knihy "Kmeň Andromeda", postupne naberajúce nádych temného hororu, prechádzajúce k brutálnym vojnovým hrám na loveného lovca a finišujúce mierne surealistickým záverom z "tam odtiaľ". Navyše obsahuje MNOŽSTVO scén, na ktoré isto budem nielen ja ešte dlho dlho s láskou spomínať - A to sa veru veľmi často nestáva.
Ale. (už to začína :)
Možno som priveľmi zdeformovaný svojimi rpg ideálmi, a možno som len prekročil hranicu zdravého hráčskeho zanietenia, Half-Life mi skrátka a jasne pripadal krátky. Štyri dni hrania (čistého času), jeden a pol zákysu... Nie je to trochu... Ehm... Málo? Taký Bloood2 bol predsa len trošíčku náročnejší... Aj keď bol prakticky furt dokolečka o tom istom. O Dooom2ovi ani nehovoriac.
Malé výhrady mám aj k samotnému príbehu. Samozrejme, je dokonalý (ba priam až americký... nu čo, vždy lepšie ako nič :) a blablabla, ale predsa - Akoby si Niekto uzmyslel, že bohato postačí, ak sa to celé bude točiť výhradne okolo našej hlavnej postavy (a okolo Týpka v čiernom zobďaleč obdivujúceho naše udatné činy)... Veď čo na tom, že hra sa neustále nesie v nepríjemne anonymnom duchu, že jediné dve mená, na ktoré v nej narazíte, znejú "Gordon" a "Freeman". Detajl. Čo na tom, že na každom rohu stretávame akési vystrašené indivíduá, ktoré síce nepoznáme, ale im to nevadí - Hlavne ak si majú s kým pokecať, ak môžu svojou nevýraznou troškou aspoň máličko prispieť k deju... Možno si terazky šomrete: "Čo to zas trepe?" Skúste však uvážiť, o koľko by sa atmosféra hry vygradovala, keby v nej nevystupovali "kolegovia", "ochranka" a "ostatní", lež konkrétne osoby - Normálne živé postavy, ktoré by sme NIKDY in memoriam neočastovali slovami "Ach jo, dement môj zlatý, máš sledovať, kam šlapeš!", lež plní smútku a ťažkých spomienok ("och, koľko sme my spolu pretrpeli!") by sme za nimi horko zaplakali!

Toľko z mojej strany. O Half-Life by sa toho veru dalo napísať ešte dosť, no načo. Slová vám jeho skutočnú krásu nikdy neodhalia. Byť na vašom mieste, radšej by som bežal do obchodu, nech vám ho Niekto náhodou nevychmatne - Verte, prišli by ste o VEĽA.

Nie, Orzyn skutočne na Nič a Nikoho nenaráža, kdežéé, aj keď... no dóóbre, priznám sa bez mučenia. Na nejaké sado-maso úchylnosti totiž nemám náladu. Ten článok som mohol, presnejšie povedané MAL SOM zklohnúť už pred mesiacom, lenže času bolo málo, vecí na vykonanie veľa a ešte k tomu sa mi do tohto všetkého pritrafilo zákerné presilenie lebzne, spôsobené vytrvalím, nočným čumením do bedne s klávesnicou, bedne bez klávesnice, ale s diaľkovým ovládaním (väčšinou) a kinového plátna bez ovládača, aj bez bedne. To viete... k tomu ešte okuliare, ktoré už minimálne štvrť roka potrebovali silnejšie sklá a hneď je oheň na streche. Práve tieto zdravotné problémy mi v poslednom období nechceli dovoliť zasadnúť k počítadlu (a zatiaľ mi to ani bohvieako nedovoľuje :-( ), kde tak rád píšem vetičky, ktoré snáď/možno/dúfajme majú pre niekoho význam. V jednej veci som však presileniu lebzne celkom vďačný. Je to záhada, ale ono ma to vážne odnaučilo sedieť dlho pred obrazovkou a pomaly, ale isto si likvidovať svoje bunky. Dokonca ani gamesy už nemám chuť pařiť ako zmyslov zbavený a mienim sa oveľa viac krotiť a zároveň na recenzované subjekty hľadieť s väčšou prísnosťou. Je to zvláštne, ale je to tak. Chuť písať recenzie však ani trochu nepoľavila, preto kým bude Raven Ravenom, recenzie budú, aj keby som sa mal postaviť na hlavu. Napríklad.

8/10