Priatelia a rodina ma volali Šogo. V tom čase som ešte prežíval
šťastné dni môjho života. Potom nastal zlom. Všetci boli preč a
galaktické teroristické skupiny ničili, čo sa dalo. Práve to bol dôvod
môjho vstupu do Jednoty. A tak som sa dostal sem, na veliteľskú
loď s krásnym výhľadom do šírošíreho vesmíru, ...
...ktorý je tu už milióny rokov a nemusia ho trápiť problémy, ktoré ľudstvo medzi sebou zbytočne vyvoláva. Keď sa tak pozerám na tie tisícky hviezd, mám pocit, akoby sa ani nikdy nič nestalo. Možno to všetko je iba zlý, nevydarený sen.
Avšak keď sa v mysli vraciam späť do reality... uvedomujem si aká je situácia. Aj teraz, pred dvomi minútami som obdržal príkaz dostaviť sa na veliteľstvo, vyzdvihnúť príkazy a vybratiť si Mecha. Mám pocit, že sa chystá niečo veľké.
Internou železnicou som sa dopravil k veliteľstvu a vypočul
inštrukcie. Zdá sa, že teroristi pritvrdili. Je potrebné im ukázať,
kto v našej galaxii udržuje poriadok. A aj keď to bude tuhý boj,
verím vo výhru Jednoty.
Moja prvoradá uloha spočívala vo výbere poriadneho Mecha. Jednota má k dispozícii viacero druhov
bojových robotov, preto je z čoho vyberať. Rozhodoval som sa mezdi týmto...
... a týmto. Nuž a práve tohto oceľového fešáka som si nakoniec
vybral. V Jednote nás naučili všetko o Mechoch, preto viem podľa
čoho vyberať. Aj keď v konečnom dôsledku je to jedno. V ostrom
boji aj tak všetko závisí len a len na pilotovi Mecha. Tá kopa kovu
za vás vás súboj nevyhrá. Hneď potom...
...začala misia. Našou úlohou bolo uniknúť po povrchu planéty k evakuačnému modulu. Teroristi totiž vypátrali našu polohu a mali v úmysle mierne nám znepríjemniť život bomardovaním z orbitálnej dráhy. Ich stíhače prileteli rýchlo, ale...
Mojej skupine a mne sa našťastie podarilo včas dobehnúť k evakuačnému modulu.
Na planétu medzitým dopadali prvé bomby a ja som pri ich ohlu-
šujúcich výbuchoch nenávistne zatínal zuby. "Teroristické svine!"
prebleskovalo mi hlavou.
Modul nás vysadil na inom mieste, ktoré sa hemžilo nepriateľskými tankami a Mechmi. Teroristi si privolávali posily, no moja jednotka ich kosila pekne rad za radom.
Výbuchy otriasali krajinu a dymiace úlomky lietali na všetky
strany.
Za sebou sme nechávali iba obhorené torzá tankov.
Na zemi prebiehali tuhé boje, ale keď sa človek pozrel hore
na nebo, oblaky a Mesiac, - videl ten pokoj - nechcelo sa mu
veriť, čo sa tam dole odohrávalo.
Nakoniec sme dorazili až do "mesta duchov", ktoré malo pre svoju prezývku dosť odpodstatnené vysvetlenie. Všetci obyvatelia z neho totiž ušli. Na uliciach stáli nehybné autá a okolo nich sa preháňali len tanky teroristov.
V meste sa odohralo niekoľko tuhých prestreliek, ale mne sa
z nich podarilo vyviaznuť živý a zdravý. A aj napriek bojom
som obdivoval krásu tohto mesta. Až do chvíle, kým mi z
veliteľstva neohlásili nové príkazy.
Musel som zdúchnuť celkom inou cestou než tou, ktorú som mal naplánovanú. Ale na zmeny plánu si nakoniec zvykne každý. Neraz mi už práve takáto zmena zachránila život.
Po ceste náhradnou únikovou cestou som odstrelil nejedného
Mecha a často ma záblesky výbuchov na pár sekúnd
úplne oslepili.
Zoomovačka sa stala mojou vernou priateľkou, ktorá nadiaľku spoľahlivo likvidovala Mechov, aj pechotu.
Po zásahu ničivých zbraní zostávali z vojakov doslova iba
nechutné krvavé fľaky.
Neskôr sa mi podarilo dostať do náhradnej základne, ktorú však obsadili pechotné teroristické jednotky. Preto nastal boj na holé telo. Do ruky som zobral dve deväťmilimetrové pištole a vydal sa opäť do boja.
Musel som sa prebojovať za každú cenu do komunikačného
centra. V ceste mi však - ako ináč - stáli až príliš prefíkaní
nepriatelia a často môj život visel iba na vlásku.
Napriek tomu som ich spoľahlivo likvidoval a nechával za sebou ležať na zemi.
Našťastie aj tu, v boji, je niekedy možné zastaviť sa a pokochať
krásou okolitých hôr. Vyžaruje z nich taký pokoj... akoby sa ani
nikdy nič nebolo stalo. Veru... pokoj, ticho, krása...
Vážení diváci, ďakujeme Vám za pozornosť a ak sa chcete niečo dozvedieť aj o samotnej hre, skúste kliknúť na niektoré z okolitých obrázkov. :-)