A tak ako to v živote chodí, keď nevieme kam smerujeme, či má všetko okolo nás zmysel, začínajú sa rodiť pochybnosti, odrodilci neveriaci v Experiment, ľudia, ktorí chcú za každú cenu zarobiť trebárs aj na nešťastí iných, ľudia, ktorí sa vyvyšujú nad ostatných ....

V knihe sledujeme osudy Andreja Voronina a jeho priateľov. Voronin sa z osoby úplne oddanej myšlienke Experimentu mení na osobu pokrivenú a skorumpovanú mocou, plnú pochybností.

Experiment vyžaduje, aby ľudia v pravidelných intervaloch menili svoje pracovné zaradenie a to bez ohľadu na jeho vzdelanie. A tak môže vzdelaním astronóm Andrej Voronin robiť najprv smetiara (honosne to nazvali asanátor!), potom policajta, novinára ... Teda všetko zamestnania "plne" využívajúce jeho kvalifikáciu. Sledujeme jeho cestu postupného krivenia charakteru, napríklad, keď ako policajt nechá zmrzačiť, v záchvate hľadania pravdy, svojho priateľa.

Andrej je typická figúrka nič nechápajúceho človeka, ktorý sa proti svojej vôli a absolútnou náhodou vyšvihne na jedno z vedúcich miest po diktátorskom prevrate. Opitý mocou robí veci, ktoré sa mu predtým nepáčili a odsudzoval ich - napríklad takú protekciu, reálne uvažuje v intenciách "zastrelím pre neposlušnosť" a pod.

V knihe je množstvo nevysvetliteľných a nevysvetlených situácií do ktorých sa Andrej dostane. Napríklad v tajomnom dome, ktorý sa zjavuje kdekoľvek na území mesta, hraje šach s NIEKÝM (ja by som to tipol na Stalina, ale každý si môže predstaviť koho chce), pričom figúrky sú jeho priatelia a známi z jeho predchádzajúceho i súčasného života. Vyhodená figúrka predstavuje skutočne zomrelého človeka. A Andrej sa dostáva do situácie, kedy pri hre v šachy neriskuje životy ľudí, o ktorých vie, že ešte žijú, čo mu sťažuje hru.

Kniha je plná paradoxných situácií vychádzajúcich z reálnych situácií za socializmu. Napríklad policajtom sa odoberú zbrane, lebo zločinecké živly na nich útočili s cieľom získať zbrane. A tak policajti bez zbraní "veľmi účinne a dobre" bojujú so zločinom. Keď do mesta vtrhnú a usadia sa paviány, dostanú policajti paradoxný rozkaz každému nasadiť obojok s registračným číslom, jednoducho, čo je registrované nie je proti zákonu a proti poriadku.

Vrcholom je záver knihy, kedy sa Andrej stáva vodcom výpravy smerujúcej na sever od mesta, aby zmapovali okolie, hľadali Antimesto či aspoň nejakého nepriateľa, ktorého existencia by ospravedlnila udržiavanie armády. A až po tragických udalostiach, sám so svojim priateľom blúdiac vyprahnutým mestom, začína si uvedomovať aký plytký a bez zmyslu život žil, začína tušiť, že Experiment má vlastne za úlohu prinútiť človeka aby rozmýšľal nad svojimi skutkami a bol ochotný prevziať za nich zodpovednosť.

Kniha bratov Strugackých svojim štýlom patrí do tvorivého obdobia kedy písali knihy plné inotajov, absurdných a nepochopiteľných situácií, plné skrytej kritiky socialistických pomerov. Nejedná sa vlastne o klasický sci-fi román, ale na základe nejakej neskutočnej udalosti rozvíjajú osudy hlavných hrdinov, ktorí sa stretávajú s nezvyčajným. Udalosti, pred ktoré postavia svojich hrdinov, sa im stávajú len prostriedkom na popísanie reakcií na nezvyčajné, popisujú ich myšlienkové pochody, rozpitvávajú ich vnútro, či zobrazujú rozvetvenú byrokraciu, rodinkárstvo, úplatkárstvo, protekciu ....

Čo dodať na záver? Na knihu som sa nehorázne tešil a môžem povedať, že ma nesklamala. Nie je to kniha výnimočná, je to taká klasika. A to môžem prehlásiť úplne zodpovedne, lebo Strugackí sú moji obľúbení autori a vlastním (samozrejme som aj prečítal) väčšinu kníh, ktoré u nás vyšli. Knihu môžem a budem odporúčať len tým, ktorí nehľadajú priamočiary dej, akciu, ale nad knihou sa zamýšľajú, uvažujú... A to je v tejto knihe potrebné mierou vrchovatou.