Jedného jesenného dňa som si vykračoval k Mirsoftovi, šéfovi to redaktorov najlepšieho diskmagu, v igelitke sa mi hompáľal môj harddisk naprataný recenziami. Hlavou sa mi preháňali myšlienky na recenzie, uvažoval som o tom, čo som mohol napísať lepšie, čo som mohol napísať ináč a dospel som k záveru, že v súčasnej várke som najmenej spokojný s recenziou na hru Caesar III. Taký som mal z nej divný pocit, cítil som akúsi vinu, že som jej nevenoval toľko času, aby som ju ohodnotil skutočne objektívne, ba čo hovorím, snažil som sa, ale veď viete, redakčná uzávierka, hier vychádza veľa ... Aj som hru dosť skritizoval a dal som jej hodnotenie len 6/10, také vysoké hlavne z dôvodu detailnej a premakanej grafiky, ale akýsi červík mi v duši hlodal a našepkával pocit neistoty ohľadne môjho hodnotenia.

Ako som si tak vykračoval, cítil som na sebe obdivné pohľady okoloidúcich, sem tam som začul obdivný šepot: "Pozri ten je z Ravena...", zaregistroval som dokonca, že jedna osemnástka pri pohľade na mňa omdlela, ale ja, vykračoval som si, navonok ničím nerušený, ďalej. Ale nebolo mi všetko jedno. Zopárkrát som zbadal akéhosi malého chlapíka v červenom kabáte a mal som z neho pocit, že ma sleduje. To viete, v dnešnej dobe je všetko možné a tak som nenápadne postával pri výkladoch a pozoroval čo sa deje za mnou a skutočne, moje podozrenie sa potvrdilo. Viackrát som ho zbadal a mohol by som ho aj dnes veľmi presne popísať. Zneistel som, lebo aj keď vyhlasujeme, že pracujeme zadarmo, nie každý tomu verí. Dokonca aj ja mám podozrenie, že k Mirsoftovi chodia peniaze a ten ich nerozdáva nám, ale zakopáva ich pod garážou, na horšie časy.

Už niekoľko dní som držal smútok za môj neodvolateľne vyhorený harddisk, keď som zrazu dostal správu od jedného z členov mojej rozvetvenej rodiny, že mi dá peniaze na nový HDD a že to budem mať ako vianočný darček. Poskočil som od radosti a onedlho sa už v mojom PC ubytovával nový 3,2 GB harddisk. A krátko nato už na ňom bola nainštalovaná aj hra Caesar III. Na prvý pohľad a po prvej hodine hry som mal znova ten istý názor na hru ako predtým, to znamená hodnotenie 6/10. Ale stále mi čosi našepkávalo, že za hrou sa skrýva oveľa viac a len ja to neviem odhaliť. A tak som teda urobil to, čo všetci informatici (pracujem ako programátor) robia až v stave naprostého zúfalstva: otvoril som manuál a help. A predo mnou sa odokryli netušené obzory, ktoré z hry Caesar III. robia naprostú a absolútnu bombu. Ale pekne poporiadku!

Za čias najväčšieho rozkvetu Rímskej ríše, ktorá sa rozprestierala od nevidím do nevidím, narodil sa malý chlapec. Mal také šťastie, že prežil útoky nákazlivých chorôb, prechody armády cez dedinu kde býval ... Vyrástol z neho mladý muž, navyše vzdelaný a ambiciózny. Robil všetko pre to, aby sa vymanil z biedy a zaujal čo najvyššie miesto v tamojšej hierarchii. Až jedného dňa dostal svoju šancu: vybudovať a udržať pri živote malú osadu, starať sa o jej obyvateľov aby boli spokojní a s radosťou odvádzali dane do cisárskej pokladnice.

A v tomto momente sa do jeho kože navliekame MY, pán hráč.

Skôr než sa začnem zaoberať samotným hraním, chcel by som sa zastaviť pri tom, čo každému udrie do očí ako prvé - grafika. Už dlho som nevidel tak do detailu, ale skutočne do najmenšieho detailu premakanú grafiku. Postavičky krásne rozanimované, napriek tomu že sú veľmi malilinkaté. Napr. herečka sa ukláňa v divadle divákom, pracovníci tlačia vozík s obilím, požiarnici hasia požiar, deti vybehnú s výskotom zo školy a rozpŕchnu sa na všetky strany, okolo senátu sa prechádzajú senátori zabraní do dôležitého rozhovoru ... Ale nielen postavičky sú perfektné. Aj budovy, ktoré nie sú statické ale stále sa v nich niečo deje - napríklad pomocou kladky pracovníci ukladajú obilie do sýpky, z bane vyťahujú kýble s naťaženým materiálom... Alebo taká zdanlivá maličkosť - rieka. Sem tam po nej plávajú kusy stromov, dreva, vetiev (či vetví?) ... No krása.

Hra svojím štýlom veľmi pripomína Sim City - staviame a rozvíjame osadu, mesto. Sledujeme, či má každý pozemok vodu, kontrolujeme kriminalitu, výšku daní ... Ale tu akékoľvek porovnávanie končí. Cézar tri ide podstatne ďalej a rozširuje možnosti hráča na neuveriteľné výšiny. Každá postavička v meste má svoje meno a ak na ňu klikneme pravým tlačidlom myši, povie nám, čo jej chýba, prípadne čo si o meste myslí, čo robí. Tiež toto kliknutie môžeme použiť na budovy a zistiť koľko miesta je v nej na ubytovanie, koľko je obsadených, príp. koľko zamestnancov je zamestnaných v tej prevádzke a koľko ich môže byť maximálne... Všetky tieto informácie sú pre nás dôležité, lebo nás informujú o nálade ľudkov v našom meste. Ak sú spokojní a šťastní, zvesť o tom sa roznesie po okolí a ani sa nenazdáme, zrazu len do nášho mesta začnú prúdiť imigranti - zdroj pracovných síl a daní - našich to príjmov. Čím ich je viac, tým viac daní vyberieme, tým viac tovaru vyrobia a my ho môžeme predať či vyviezť. Ale ruka v ruke s týmito príjemnými vecami prichádzajú aj nepríjemnosti - musíme zabezpečiť dostatok jedla pre všetkých (napríklad vyžadujú dva druhy vína, nestačí im riečna voda, nenažranci!), musíme zabezpečiť dostatok pracovných príležitostí, postarať sa o to, aby vo voľnom čase sa mohli nejako zabávať, chodiť do kúpeľov, postarať sa o vzdelanie detí ... No makačka. Len pre ilustráciu, ako všetko so všetkým súvisí: je treba postaviť prefektúru (akási policajná a hasičská stanica), aby kontrolovali a zabraňovali kriminalite, ale zase ľudia vedľa prefektúry veľmi neradi bývajú a preto sa neradi do jej susedstva sťahujú. Ale zase keď prefektúru postavíme ďaleko, stúpne nám kriminalita v oblasti, objavujú sa požiare a ľudia sa nám tam zas nesťahujú. Je preto veľmi dôležité zvoliť vhodný kompromis. Zaujímavé na hre je to, že to čo postavíme, nie je statické, ale rozvíja sa. Napríklad také bývanie - my len určíme kde budú miesta určené na stavbu obytných budov. Príde nejaký imigrant, postaví si tam stan. Ak je s miestom spokojný a má prácu, založí si rodinu, neskôr prídu k nemu bývať príbuzní a stan už je malý, preto si postaví stan väčší, potom drevený dom, murovaný ... A naopak, ak má napríklad v susedstve kasárne, alebo má zlý prístup k vode, nemá nablízku kúpele, školu, chrám, nikto sa k nemu nesťahuje a ani hodnota jeho majetku nestúpa a teda nemôže platiť väčšie dane, až ho to napokon prestane baviť, zbalí si svojich päť slivák a odtiahne z mesta, pričom si šomre, že si nájde lepšie mesto kde sa usadí a ako si to tak verejne šomre, odradí ďaľších imigrantov a dlhý čas sa k nám nikto nesťahuje. Pred chvíľou som spomínal chrámy. V meste by ich malo byť viac, mestá do 500 obyvateľov by mali mať minimálne štyri chrámy, každý zasvätený inému bohovi. A našou úlohou je sledovať aj to, či sú bohovia spokojní s tým ako ich uctievame. Ak nie sú spokojní, s veľkou rozkošou na naše mesto zošlú nejakú katastrofu - napríklad zahalia ho do hustých tmavých mrakov, či vysušia studne a to spôsobí, že naše mesto sa na dlhý čas prestane rozvíjať, obyvatelia sa začínajú sťahovať preč, naše výnosy z daní klesajú, cisár začne byť nespokojný, atď. Skutočne, prepojenie jednotlivých funkcií mesta je neuveriteľne podrobné a vládca musí myslieť na všetko. Našťastie má svojich poradcov (žiaľ musí im platiť každý mesiac akúsi odmenu za ich služby), ale oni ho na oplátku informujú o tom, ako sú spokojní bohovia (religious advisor), aké máme dane, s kým a s akým tovarom obchodujeme ...

Taký obchod, to je lahôdka. Keď máme nejakého tovaru dostatok, alebo nedostatok, môžeme otvoriť obchodnú cestu s nejakým iným mestom veľkej Rímskej ríše a so spomínaným tovarom obchodovať a to buď po súši (obchodné karavány), alebo po mori či rieke (vybudujeme prístav, doky, lode ..). Naštastie, o obchod sa stará Trade advisor. My mu len určíme a odsúhlasíme obchodné komodity a ich množstvo. A ľudkovia v meste pracujú, distribuujú tovar z miesta na miesto, a to všetko bez reptania - AK SÚ ŠŤASTNÍ! To musí byť alfa a omega nášho snaženia (že, páni politici?).

Ak je s našou prácou cisár spokojný, povýši nás, pridelí väčšiu provinciu, väčšie právomoci, väčšiu zodpovednosť, viac práce ale aj viac radosti z nej (ak sa nám darí, že áno?). A ak je s nami skutočne spokojný, dá nám dokonca vybrať - chceš provinciu, ktorá žije v mieri? Chceš zveľaďovať jej majetok? Máš ju mať. Alebo je ti radšej bližší boj? Chceš pohraničnú provinciu a ochraňovať ríšu pred nájazdmi lúpežných kmeňov? Chceš dobýjať okolité miesta? Tu máš, staraj sa!

Nedostáva sa mi slov, aby som vám popísal čo všetko je v tejto hre možné, na čo všetko musíte myslieť. Považujem túto hru za obrovskú bombu a navyše v peknom kabáte.

Ale nie všetko je žiaľ perfektné. Predsa len som narazil na jednu vec, ktorá ma neúmerne rozčuľovala. A síce veľmi zlá odozva programu na vyvolanie nejakej akcie pomocou myši. Či už sa chceme dostať do menu, alebo zrušiť nejaké dialógové okno, sme nútení viackrát kliknúť (niekedy až do nemoty) na príslušnú ikonku. Ale to je azda jediná vada. Teda ak nerátam, že mi hudba pri otvorení nejakého dialógového okna trhano hrala. Ale to je možno spôsobené mojou konfiguráciou PC - Pentium 90, 80 MB RAM a veľmi neštandardná zvuková karta (16 bitová Opti Mad, kompatibil Sound Blaster Pro), hoci hravo spĺňam minimálnu odporúčanú konfiguráciu.